Fanatici a extrémisti všetkých odtieňov nás ženú do občianskej vojny

Je notoricky známou skutočnosťou, že Slovensko je hlboko rozdelenou spoločnosťou v stave nezmieriteľnej studenej občianskej vojny. Čo však vo mne vyvoláva ešte väčšie znepokojenie, je fakt, že na súčasnej politickej scéne neexistuje nikto, kto by sa programovo usiloval zjednotiť ju, kto by v nej napätie zmierňoval, kto by ho aspoň neprehlboval. Sláva šľachetným, spieval Karol Kuzmány v slávnej básni a neskoršej hymnickej piesni, v ktorej vzýval toho, kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život zasvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní. Lenže dnes v politike šľachetných niet, tie hlboké ušľachtilé osobnosti, vznešení aristokrati ducha, ktorých myseľ sa dotýkala hviezd a srdce hrialo pospolitý ľud, sa vyhýbajú politike ako zapáchajúcej žumpe.

 

 

Veľa pracujem a málo spím, a tak v noci väčšinou čítam a počúvam, čo som cez deň nestihol. Takto sa mi dostala do rúk vari posledná nahrávka relácie Pod lampou, kde tí, ktorí sa považujú za intelektuálnu elitu národa, rozohrali taký kabaret, že akokoľvek sa tvárili spupne a namyslene, musel som sa smiať. Po prvýkrát, keď fyzik Martin Mojžiš úplne vážne vyhlásil, že „len máločo je porovnateľné v dejinách Slovenska od vzniku vesmíru a veľkého tresku ako víťazstvo Andreja Kisku v prezidentských voľbách“. Druhýkrát, keď literárny historik Peter Zajac povedal o Andrejovi Kiskovi, ktorý by mal vojsť do dejín ako prezident, ktorý najviac porušoval ústavu spomedzi všetkých doterajších hláv štátov (čo sa dá úplne jednoznačne, výpočtom, fakticky zdôvodniť), práve naopak toto: „On sa držal ústavných rámcov veľmi striktne. To nerobil žiadny prezident pred ním.“

 

 

Základnou podmienkou akéhokoľvek pokusu o spoločenský konsenzus je dohoda, že máte právo na vlastný názor, ale nie na vlastné fakty, že základné veci musia platiť, že čierna nemôže byť červená a krv nie je voda. Ale toto na Slovensku neplatí. Títo žlčovití nenávistní ľudia s nezmieriteľným presvedčením náboženských fanatikov pravdu nikdy nehľadali, oni sú presvedčení, že ju vlastnia. Preto ich základný spor je v tom, či sú v tejto krajine Slovenská (sic!!!) tri alebo štyri, pričom musí zvíťaziť len jedno, lebo (opäť podľa slov Petra Zajaca) „vtedy už nebudeme musieť uzatvárať kompromisy“. Lenže v demokratickej politike musia existovať kompromisy vždy. Tam platí len pravda pravidiel, nie pravda absolútna, ak sa nechceme pozabíjať a nastoliť tyraniu. Ale tomuto tí ľudia nerozumejú. Preto redakcia časopisu .týždeň stanovila, že v týchto prezidentských voľbách sú demokratickí kandidáti len štyria (pochopiteľne, tí pravicoví: Mistrík, Čaputová, Mikloško a Krajniak), Mojžiš ich opravil, že len traja (bez Krajniaka) a Zajac to uzavrel, že on vidí len dvoch (Mikloška a Čaputovú). A tí ostatní sú horší ako Belzebub (nie, to nie je moja hyperbola, ale skutočný výrok Martina Mojžiša). Žiaden voltaireovský zmysel pre úctu k názorovému oponentovi, oni proste chápu demokraciu ako jedinú správnu vládu, teda vlastnú. Tak ako Peter Zajac vyslovil svojskú definíciu slušnosti: „slušnosť znamená správať sa správne“ (teda podľa nich). A tak ako Ľubomír Galko z SaS dnes na tlačovke hystericky vrieskal, že Fico na ústavnom súde je koniec demokracie na Slovensku.

 

Chytá ma hrôza z toho, akí ľudia ovplyvňujú vývoj v tomto štáte. Fanatickí alebo nevzdelaní, v každom prípade všetkého schopní psychopati, ktorí by v normálnom štáte dostali kazajku, v tom našom však dostanú funkciu. Azda by som mal doplniť svoje včerajšie vyhlásenie: áno, som striktne proti tomu, aby sa najvyššie funkcie v štáte rozdávali ako odmena alebo luxusný dôchodok pre vyslúžilých politikov. Ale ak chceme naozaj niečo zmeniť, tak musíme predovšetkým zmeniť vlastný prístup a dodržiavať ústavu, zákony a morálne pravidlá bez ohľadu na to, či sú pre nás výhodné. Prezident má právo povedať, kto na ústavný súd nepatrí. Dokonca aj to, koho by si v ňom želal (za seba vyjadrujem spokojnosť nad odborne i mravne veľmi kompetentnými kandidátmi ako je Eva Kováčechová, Lucia Kurilovská alebo Ján Šikuta, naopak, trochu ma sklamalo, že som v ňom nenašiel nikoho z desiatky alebo dvadsiatky najlepších sudcov za rok 2017 podľa rebríčka Transparency International – veď kto už má reprezentovať kvality súdnictva, ak nie tí, ktorí sa osvedčili na nižších pozíciách?). Ale prezident nemôže nevymenovať nikoho, ako to už niekoľkokrát naznačil. Ak si myslíte, že by mal mať právo odmietnuť vymenovať ústavného sudcu, ministra, generálneho prokurátora alebo neprijať demisiu ministra, potom podporte môj návrh na vypracovanie úplne novej ústavy, ktorá by nevytvárala toľko nejasností a sporov, ktorých bol len za uplynulý rok rekordný počet. Ale kým je táto ústava platná, tak ju neporušujte, nešpiňte a neohýbajte podľa vlastných predstáv.

 

 

Ak panuje svojvoľnosť, ak si nectíme základný zákon štátu, potom už neplatí vôbec nič. Platí to aj pri dodržiavaní iných ústavných princípov a zákonov. Keď vidím, ako mláďatká zo „slušného Slovenska“ rapkajú po opozičných politikoch za SaS, že chcú, aby bola voľba ústavných sudcov verejná, lebo „verejnosť má právo vedieť, ako kto hlasoval“, oblieva ma studený pot. Viete, kde som to už počul? U fanatických zväzákov z päťdesiatych rokov, ktorí plnili pre komunistický režim úlohu užitočných idiotov, keď robili nátlak na pracujúcich, že sa nemajú čo skrývať za plentu. Základným predpokladom demokratických volieb je, že sú slobodné, rovné a TAJNÉ. Len tak zabezpečíte slobodu rozhodovania bez nátlaku. Ak sa však nevieme dohodnúť ani na tomto, na čom vlastne? Uvedomte si, že v momente, ako prestanú platiť základné pravidlá, je možné úplne všetko – strieľanie, vešanie, mučenie i vojna. Toto sa dialo v Juhoslávii, toto sa deje na Ukrajine a toto sa môže stať u nás, ak hŕstka fanatikov vyprovokuje bojkot všetkého, na čom stojí civilizovaná spoločnosť a ešte sa pri tom bude oháňať odporom voči fašizmu – naopak, bude mu kráčať v ústrety pod zástavami slobody.

 

Nie je vôbec zanedbateľné, že k tejto prehlbujúcej sa polarizácii spoločnosti výrazne napomáha súčasný prezident Andrej Kiska. Už som písal o svojvoľnom udeľovaní štátnych vyznamenaní a porušovaní zákona v tomto smere – nikoho nezaujíma, že štátne vyznamenania, ktoré sa majú podľa zákona udeľovať v štátny sviatok, sa udeľujú mirnix-dirnix, ako sa pán prezident vyspí zo silvestrovskej noci: raz siedmeho, raz prvého, raz trinásteho a tentoraz ôsmeho januára, uprostred pracovného týždňa a on má tú drzosť nazvať to ešte „dôstojnou“ slávnosťou. Ale toto všetko sa dá napraviť a ako som už sľúbil, ak mi občania dajú svoju dôveru, budú sa štátne vyznamenania udeľovať tak ako vo všetkých civilizovaných štátoch – v deň štátneho sviatku. Oveľa horšie však je, že Andrej Kiska aj tentoraz pokračoval v jednostrannom oceňovaní, ktoré pripomínalo skôr scénky z Antona Špelca, ostrostřelca. Aj mňa potešili vyznamenania pre popovú legendu Mira Žbirku, špičkového vedca Mariána Valka, statočného generála Svetozára Naďoviča či odvážneho novinára Jána Kuciaka. Nejde však ani tak o to, koho pán prezident vyznamenal, ale skôr o to, koho nie, že tento muž si dlhodobo neuvedomuje alebo nechce uvedomiť, že Slovensko dýcha oboma pľúcami, že tí dobrí, slušní, skvelí a inšpirujúci nie sú len v jeho tábore. Preto roky odmieta oceniť každoročne navrhovaného, jedného z najvýznamnejších slovenských hercov Juraja Kukuru, lebo proste nepatrí do jeho mentálneho sveta. Podobne ako už ocenil vari aj posledného treťotriedneho člena vedenia VPN, ale ani si len nepomyslel na tých, ktorých si z novembrových tribún najviac pamätáme: Milana Kňažka a Jána Budaja. Ani tento rok (pri okrúhlom výročí Nežnej revolúcie), ani minulý rok (pri okrúhlom výročí Slovenskej republiky), kedy mohol oceniť aspoň Kňažkov prínos pre založenie slovenskej diplomacie – ak nie jeho kľúčovú účasť v novembrových udalostiach roku 1989 alebo hoci aj herecké umenie. Kdeže. Jemu je bližšia politizujúca herečka Magda Vášáryová, z ktorej sa smejú už aj na druhej strane Moravy. Ale to by som mu nezazlieval, lebo to bola naozaj významná herečka. Čo však považujem za odporný škandál a najhrubšie politické zneužitie štátneho vyznamenania od roku 1989, je Rad Ľudovíta Štúra I. triedy pre Richarda Stankeho. Všetci vieme, za čo to dostal. Nie za nepresvedčivé výkony v divadle, nie za tragikomický dabing Roberta Redforda, ale za svoje agresívne vrieskanie na tribúne „slušného Slovenska“. To je rovnaká tuposť ako keď Jiřina Švorcová dostala za svoje komunistické angažovanie titul národná umelkyňa. Podobne je politickú orientáciu prezidenta cítiť aj pri vyznamenávaní vydavateľa denníka finančnej skupiny Penta. Ale keďže Andrej Kiska robí výraznú propagáciu aj ich nemocniciam, čo sa čudujem…

 

 

Práve vtedy, keď hovoríme o potrebe zmierňovania napätia, upokojovania a snahe o zjednotenie slovenskej spoločnosti, je úloha hlavy štátu kľúčová a nezastupiteľná. On má byť ten, kto určuje trendy, kto svojimi gestami naznačí, že si treba vážiť všetky obdivuhodné výkony členov nášho spoločenstva bez ohľadu na ich politické a názorové rozdiely, že sa treba usilovať, aby sa majestátom štátu cítili byť reprezentovaní všetci. Andrej Kiska však na túto úlohu dávno rezignoval a podľa mňa ju ani nikdy nemyslel vážne. Prestal sa pretvarovať vo chvíli, keď pochopil, že mu jeho pózu čoraz významnejšia časť spoločnosti neverí a celkom otvorene sa postavil na jednu stranu vnútorného zápasu tohto štátu. A tak sa ženieme do niečoho, čo môžu zastaviť až nadchádzajúce voľby. Môžu byť v mnohom prelomové. Pozor však na extrémy. Nepotrebujeme vychýliť túto krajinu na opačnú stranu. Nepotrebujeme tých, ktorí sa budú chcieť mstiť a prenasledovať tých, ktorí vládli pred nimi. Potrebujeme ľudí schopných prijať a pozvať k spoločným cieľom aj tých, s ktorými sme doteraz nevedeli nájsť spoločnú reč. Inak pod tlakom globalizácie zanikneme ako staroveké barbarské kmene roztrieštené vnútornými rozpormi.