Čomu nás naučili naše vlastné dejiny

Jozef Miloslav Hurban odpustí, že som si požičal parafrázu jeho slávneho článku Čomu nás učia dejiny, ktorý vyšiel v Pešťbudínskych vedomostiach roku 1869 a za ktorý bol ako prvý slovenský publicista odsúdený na šesť mesiacov ťažkého žalára. Dnes naším problémom nie je teror voči prebúdzajúcemu sa národu a jeho právu na sebaurčenie, ale neznalosť až ignorovanie vlastných dejín.

 

V stredu som si na druhom programe Českej televízie so záujmom pozrel drámu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi z roku 1935. Film má skôr historickú ako umeleckú hodnotu: bola to prvá česko-slovenská životopisná snímka, debutovali v nej viaceré zakladateľské osobnosti slovenského filmového herectva ako Oľga Borodáčová, Ján Borodáč, Andrej Bagar a ďalší. Umelecká hodnota filmu však bola veľmi rozpačitá – mladého Štefánika hral takmer 50-ročný chorvátsky herec Zvonimir Rogoz s hustou hrivou (Štefánik mal plešinu), celý dej bol ťažkopádny, patetický, slovenčina českých hercov otrasná a predovšetkým: divák bez znalosti histórie nemal šancu pochopiť, prečo tohto vojaka tak vyzdvihujú, lebo to najdôležitejšie vo filme nebolo. Navyše, film pôsobil miestami propagandisticky, lebo človeka znalého vzťahov v našom odboji muselo trhať od smiechu, keď si Štefánik vytiahol na stôl fotku Beneša a zasnene sa na ňu díval…

 

Tieto fakty však neuvádzam z dôvodu filmovej recenzie. Uvádzam ich ako príklad, že naše vlastné historické osobnosti nám musia pripomínať Česi, ktorí si vznik republiky už niekoľko týždňov pripomínajú historickými dokumentmi, diskusiami, filmami, koncertmi, kým slovenská verejnoprávna televízia sa tvári, akoby sa jej to netýkalo. Namiesto toho nezmyselne otvára staré rany, či nebol Tiso predsa len skôr mučeníkom ako masovým vrahom a vojnovým zločincom, čo je dnes už otázka iba pre neoľudákov a ignorantov. Kam chceme dospieť takýmto spochybňovaním vlastných hodnôt, na ktorých sú postavené naše dejiny vo svojej humanistickej línii počnúc Kollárom a Štúrom a končiac Štefánikom a Dubčekom?

 

Iste, vznik česko-slovenského štátu bude mať pre Čechov vždy hlbší význam ako pre Slovákov, pretože tento deň je pre nich dovŕšením českej štátnosti (a takto to prezentujú aj české elity), kým pre nás je to „len“ ďalší dôležitý medzník na ceste k neukončenej emancipácii. Ale práve preto by sme mohli a mali vyzdvihovať aspoň slovenský podiel na vzniku republiky, činnosť Slovenskej národnej rady, Štefánika, Osuského, Markoviča, Zocha, Medveckého a ďalších. Prečo toto nechávame len na českú intepretáciu? Prečo nevieme nakrútiť ani jeden poriadny historický film, o historických seriáloch ani nehovoriac? Tento žáner je dnes v svetovej kinematografii veľmi populárny, robia to všetky národy upevňujúce si svoje postavenie, od Číny a Japonska, cez Turecko a Rusko až po Francúzsko a Veľkú Britániu. No my to urobíme buď nudne (viď posledné filmy o Dubčekovi a Jánošíkovi) alebo na to kašleme vôbec. A potom sa nám stane, že zo seriálu České století úplne vypadne Štefánikova postava, akoby neexistoval a Česi ho stavajú len do úlohy akéhosi otvárača dverí, podradného vykonávača Masarykových pokynov. Pritom to nie je pravda. Štefánik bol otcom geniálnej myšlienky vytvoriť česko-slovenské légie a vybudovať na západnom fronte samostatnú česko-slovenskú armádu, do ktorej verbovali českých a slovenských vojnových zajatcov. Týchto stotisíc mužov sa zapojilo do vojenských operácií po boku dohodových mocností, bojovali za našu republiku, desaťtisíce z nich padli a položili životy za našu slobodu. Treba si uvedomiť, že bez tohto kroku by žiaden nový štát  nevznikol, že Masaryk by mohol viesť filozofické dišputy donekonečna, ak by za ním nestála vojenská sila, ktorá prispela k víťazstvu štátov Dohody najvyššími obeťami. Ale kto má toto všetko vysvetľovať, ak nie my?

Namiesto rekonštrukcie vlastných dejín zanesených nánosmi maďarizácie, čechoslovakizmu a iných ideológií sa každoročne hlúpo pýtame, prečo neoslavujeme český štátny sviatok. Nuž jednak preto, lebo (ako som už vysvetlil) pre Čechov bude mať tento dátum vždy iný význam ako pre Slovákov, ale najmä preto, lebo pre nás má väčší význam 30. október. Podľa pokynov veľmocí a na základe 14 bodov prezidenta Wilsona sa od každého národa vyžadovalo vyjadrenie jeho reprezentácie ako naplnenie práva národa na sebaurčenie. To sa uskutočnilo až 30. októbra v Martine. Deklaranti sa tam schádzali vo vedomí, že ešte existuje monarchia, o udalostiach v Prahe nič nevedeli. Deklarácia SNR jasne stanovila, že v mene Slovákov je jediná oprávnená hovoriť a konať Slovenská národná rada, takže bez tohoto vyjadrenia by bolo pričlenenie Slovenska k republike neplatné. Keby stačilo vyhlásenie, tak by Česko-Slovensko vzniklo už Washingtonskou deklaráciou 18. októbra, ktorá by mala rovnaký význam ako americká Deklarácia o nezávislosti. Lenže veľmoci vyžadovali vyjadrenie politických reprezentácií oboch národov (preto Maďari požadovali v Paríži referendum. lebo vedeli, že väčšina Slovákov je za zachovanie Uhorska a preto bol urazený Hlinka, ktorý na jar 1919 tiež požadoval referendum, zatknutý za vlastizradu). Prítomnosť Vavra Šrobára v Prahe umožnila čechoslovakistickú interpretáciu, že to stačí, lenže Šrobár na to nemal nijaké oprávnenie a bol v Prahe náhodne. Takže ČSR vznikla na základe dvoch rovnocenných štátoprávnych aktov – vyhlásenia Národného výboru československého v Prahe a Deklarácie slovenského národa v Martine. Je smutné, že to už uznáva aj významná časť českých historikov, len na Slovensku nemáme jasno vo vlastných dejinách.

 

Text Martinskej deklarácie je zároveň odpoveďou aj pre nacionalistickú časť verejnosti, ktorá obviňuje Masaryka, že nedodržal Pittsburskú dohodu. Pochybujem, že by ju tí, ktorí sa ňou zaštiťujú, podrobne čítali. Jej posledná veta totiž znie: „Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“ A v tom je ten háčik. Účastníci zhromaždenia v Martine totiž odmietli pôvodný návrh Emila Stodolu, ktorý vyzdvihoval národnú samostatnosť a požadoval právo Slovákov na sebaurčenie. Proti tomu sa postavil Ivan Dérer, ktorý neodporúčal nijaké prízvukovanie svojbytnosti Slovákov voči Čechom. A tak prijali návrh Samuela Zocha, v ktorom sa už hovorilo, že slovenský národ je čiastka jednotného československého národa. Nikto nás teda nepodviedol, autonómiu sme odmietli my sami, na vernosť „československému národu“ nechal vtedy prisahať dav v Ružomberku aj Andrej Hlinka.

 

To, čo by sme mali v skutočnosti oslavovať, nie je zaniknutý štát, ale hodnoty, na ktorých vznikol. Iba tie sú totiž živé. Oslavovať zaniknuté štáty je trochu úchylný spôsob spomienkovej nostalgie, ktorá nechce vidieť realitu v celej svojej zložitosti a uľahčuje si rozmýšľanie o vlastných dejinách. Presviedčame samých seba, že tu bol štát, ktorý existoval od roku 1918 s prestávkami až do roku 1992, ale to nie je pravda. V roku 1918 vznikla republika podľa amerického a francúzskeho vzoru s cieľom vytvoriť jednotný politický národ. Lenže v rozpore s touto ideou vytvorila fikciu československého národa a národnostiam neponúkla nič. Ako upozorňuje americká historička holandského pôvodu Mary Heimann vo svojej provokatívnej knihe Czechoslovakia: The State that Failed (Československo: Štát, ktorý zlyhal), prvá ČSR zanikla kvôli extrémnemu nacionalizmu a etnickej neznášanlivosti, ktorú českí politici uplatňovali nielen voči Nemcom, ale aj Židom, Rómom, Maďarom, Slovákom, Poliakom i Rusínom. Takéto Česko-Slovensko existovalo v skutočnosti iba 20 rokov. Po svojom zániku malo síce právnu kontinuitu, ale nie fyzickú, keďže hlavnými atribútmi štátu sú územie a zvrchovanosť. V roku 1945 už vzniká úplne nová republika, v ktorej štátotvorný národ nie je československý, ale český a slovenský a ktorá má navyše úplne odlišné územie a geopolitické postavenie.

Práve preto navrhujem, aby sme už neživili tieto žabomyšie spory a nesilili vývoj do nejakého štátneho sviatku. Za oveľa väčší problém považujem to, že nemáme nijaký štátny sviatok vzťahujúci sa k štúrovskému hnutiu – základnému kameňu našich novodobých dejín. Nehádajme sa o to, kto má aký vzťah k Česko-Slovensku. My dnes potrebujeme podporovať skôr slovenskú spoločnosť, a to nedocielime nostalgickým rituálom. Potrebujeme oživiť hodnoty, na ktorých vznikli naše republikánske tradície. Nielen Masaryk a Štefánik, ale aj štúrovci prízvukovali, že náš skutočný zmysel existencie nespočíva v národnom sebectve, ale v preukázaní svetu, že sme mu niečím užitoční. „Každá vznešená myšlienka, každý šľachetný skutok národa je oltár v chráme dejín človečenstva,“ napísal Ľudovít Štúr. A pritakáva mu ďalší štúrovec, redaktor Slovenských národných novín Peter Kellner-Hostinský, keď v úvodníku z 21. apríla 1848 predvída: „Príde vek, keď všetky národy budú uznané a zbratané a budú sa jagať v košiari ľudstva ako strapec hviezd na nebi.“ A na záver Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 jej tvorcovia vyslovujú presvedčenie, že náš národ podľa svojich síl prispeje k všeobecnému pokroku ľudstva. Cítite, ako naši najväčší géniovia prekračujú v historických chvíľach svoj tieň a hlásia sa k prínosu pre európsku civilizáciu? Cítite ten okamih veľkosti, keď sa práve v Martine pred sto rokmi, dohodli všetci slovenskí predstavitelia, sociálni demokrati, liberáli i konzervatívci, naprieč celým politickým spektrom na jednom spoločnom cieli? Nikdy predtým a nikdy potom sa to v našich dejinách nestalo.

 

Neopúšťajme svoje ideály, neničme dielo otcov zakladateľov národa i republiky! Pozerajme sa dopredu opierajúc sa o hodnoty svojich predkov a nezablúdime. Je smutné, že celý rok si pripomíname storočnicu zaniknutého štátu a ten náš vlastný sme na 25. výročie jeho vzniku takmer odignorovali – ak nemám počítať, že prezident vyznamenal tých, ktorí boli a latentne stále sú proti jeho existencii. Ale treba objektívne aj dodať, že sa tam nemáme čoho chytiť, keďže generácia jeho zakladateľov na nás nepôsobí ako mravné vzory a nezanechala nám nijaké posolstvá. Preto si veľa ľudí pri výročí Slovenskej republiky ešte stále kladie otázku, načo je nám tento štát, keď nedokáže byť užitočný ani vlastnému obyvateľstvu. Zodpovedať tieto otázky, nájsť zmysel našej štátnosti a oprášiť ideály, s ktorými nás oslobodili Štefánik, Osuský, Zoch i Medvecký je úloha nás všetkých, ktorí máme našu vlasť, Slovenskú republiku, úprimne radi.