Čo je úlohou prezidenta republiky?

Premiér Peter Pellegrini ma dnes nemilo prekvapil, keď pri odmietnutí svojej kandidatúry na post hlavy štátu dosť nemiestne dehonestoval funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Prezident podľa neho „môže chodiť, usmievať sa, podpisovať, klásť vence“, ale reálne vraj nemôže zmeniť nič. Preto vidí jeho úlohu menej pre vnútropolitické účely, lebo podľa neho „na to tu máme premiéra, vládu, parlament, a to stačí“, a skôr chápe úlohu prezidenta ako „súčasť slovenskej diplomacie“ – podľa neho by mal jednoducho „otvárať kľučky vo svete“...

 

Považujem za tragédiu, ak úlohu hlavy štátu takto vulgarizuje jeden z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Nemôžeme potom očakávať od bežných ľudí, že pochopia jeho funkciu v politickom systéme krajiny, ak premiér iba pozbiera populárne predsudky a mýty, podľa ktorých prezident nič nezmôže. Žiaľ, je to dosť rozšírený názor, stretávam sa s ním na cestách po Slovensku pravidelne a výrazne k nemu napomohol aj doterajší výkon tohto úradu. Ľudí dosť mýlia aj nekompetentné sľuby kandidátov, ktorí sľubujú, že zariadia vyššie platy, bezplatné zdravotníctvo, lepšiu bezpečnosť či dokonca pomoc s každodennými starosťami. Niet divu, že čoraz viac sklamaných ľudí považuje túto funkciu za zbytočnú. Ja však kandidujem najmä preto, aby som vrátil prezidentskému úradu zmysel a ľuďom pocit hrdosti na ich štát. Preto vám nebudem klamať, vodiť vás za nos a sľubovať vám modré z neba a vysvetlím vám, čo je a čo by malo byť úlohou hlavy štátu.

 

Právomoci prezidenta jasne vymedzuje Ústava Slovenskej republiky. Z nej pochopíme, že úloha hlavy štátu nie je primárne mocenská. To znamená, že prezident by sa nemal tlačiť do polohy mocenského hráča, ktorý vyrába spory v oblastiach, ktoré nemajú jednoznačné zázemie v ústave (ako to robí Andrej Kiska). Mal by na jednej strane viac využívať veľký až dominantný priestor, ktorý mu dáva ústava v oblasti zahraničnej politiky a na druhej strane byť politickým rozhodcom mocenských sporov. Zamerať sa na diplomaciu však neznamená „podávanie kľučiek“, ako si to predstavuje premiér Pellegrini, ale komplexný tvorivý výkon zahraničnej politiky tak, ako mu to umožňuje článok 101 a najmä nevyužitý článok 102 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto právomoci sú však reálne použiteľné len v prípade ochoty prezidenta spolupracovať s výkonnou a zákonodarnou zložkou moci. Účinne vykonávať úrad hlavy štátu je nemožné, ak nie ste ochotný pristúpiť na politické dohody. Andrej Kiska sa touto neochotou plniť dohody dokonca chváli, ale vidíme, že takýto prístup je donkichotský a neprináša nijaké výsledky.

 

Veľké pole pôsobnosti má prezident v oblasti urovnávania sporov a predchádzania ústavných kríz. Najvýznamnejší československí prezidenti Masarykom počnúc a Havlom končiac upevňovali svoj vplyv práve v takýchto situáciách. Nezapájali sa do každodennej politiky a nemoralizovali nad každým výkonom nejakého ministra. Ozvali sa vtedy, keď spoločnosť nevedela nájsť cestu von zo začarovaného kruhu a ponúkli riešenie. Práve tým sa budovala autorita prezidentského úradu ako nadstraníckeho orgánu všeobecnej vôle. Doterajší slovenskí prezidenti nezvládli práve túto svoju úlohu.

 

Nie, prezident republiky naozaj nemá byť len podávačom rúk, kľučiek a vencov. Jeho úloha je zvlášť v procese budovania štátu oveľa dôležitejšia než úloha akéhokoľvek iného ústavného činiteľa. Prezident musí byť schopný spoločnosť usmerniť, dať zmysel jej úsiliu, pripomínať jej hodnoty, z ktorých vzišla a upevňovať v nej princípy, ktoré ju posilňujú. My ešte stále potrebujeme platónsky ideál „filozofa na tróne“, ktorý vtlačí štátu jeho zakladateľskú myšlienku. Pred nami je ešte stále úloha prebudiť spoločnosť z „bdelej kómy“ a ponúknuť jej veľké ciele, s ktorými budeme rásť. Z toho jasne vyplýva, že prezident nemôže byť lukratívnym dôchodkom pre vyslúžilých politikov, že táto funkcia nie je vhodná pre každého výrazného mocenského hráča, ktorý preukázal schopnosti viesť ministerstvo, parlament či vládu. Vyžaduje si široký rozhľad a nadhľad v otázkach, ktoré sa bezprostredne týkajú charakteru štátu – jeho filozofie, dejín, kultúry a úlohy v geopolitických siločiarach Európy.

Politické elity si vždy želali a želajú slabého prezidenta. Nielen pre svoje mocenské ambície, ale aj vzhľadom na doterajšie skúsenosti, keď s nimi niektorí prezidenti vyslovene bojovali. Preto sa mu usilujú právomoci skôr obmedziť, no netrúfnu si preniesť voľbu hlavy štátu späť do parlamentu, lebo ľudia chcú voliť prezidenta priamo. Prezident sám nemá mocenské páky ako posilniť vlastné právomoci, môže sa však obrátiť na ľud a vyvolať referendum s cieľom takej úpravy svojich ústavných kompetencií, aby mohol plnohodnotne vykonávať mandát a vôľu ľudu – ide napríklad o posilnenie práva veta (na trojpätinovú väčšinu), zákonodarnú iniciatívu alebo jasne zadefinované právo odmietnuť za presne vymedzených okolností vymenovať člena vlády alebo vysokého štátneho úradníka. Ale v princípe by prezident nemal byť mocenským hráčom, ale skôr arbitrom, ktorý si vie získať dôveru politických elít.

 

Ak si toto všetko uvedomíme, ak prijmeme takéto kritériá na hlavu štátu, potom pochopíme, že úloha prezidenta je v našom ústavnom systéme nenahraditeľná. Práve prezident môže dosiahnuť, aby bolo Slovensko vnímané vo svete ako silný, spravodlivý a mierový štát. Práve prezident môže spájať tých, ktorým na Slovensku naozaj záleží, môže iniciovať, sprostredkovať a podporovať dialóg medzi znepriatelenými skupinami obyvateľstva, aby sme vytvorili súdržnosť, obnovili dôveru a posilnili spoločné záujmy slovenskej spoločnosti. Prezident môže udať charakter krajiny, keď ako hlavný veliteľ ozbrojených síl nebude podporovať žiadnu vojnu, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom, keď bude za každých okolností podporovať a presadzovať mier, odzbrojenie a priateľstvo so všetkými národmi, ktoré o to stoja. Namiesto toho, aby vyvolával spory na vnútropolitickej scéne, môže byť medzinárodne aktívnym prezidentom, ktorý bude na príslušných fórach navrhovať reformu EÚ i OSN, získavať pre ňu spojencov, podporovať uvoľňovanie medzinárodného napätia, apelovať na účinné riešenia medzinárodných problémov a diskutovať o rýchlo sa meniacich celosvetových otázkach. Môže si svojou aktivitou vytvoriť meno, ktoré sa stane pre Slovensko značkou, a tak ľahšie propagovať našu kultúru, vedu, techniku a prírodu, naše dejiny a tradície, na ktoré sme všetci hrdí. Prezident môže rovnako ponúknuť svoju osobu i Slovenskú republiku ako sprostredkovateľa mierových dohôd v našom regióne, a pritom využiť dobré vzťahy našej vlasti s oboma znepriatelenými stranami prebiehajúcich konfliktov. Tým môže dosiahnuť, že Slovensko bude vnímané ako garant stability v strednej Európe. A popri tom všetkom môže byť advokátom tých najslabších a najzraniteľnejších, ktorí sa nevedia brániť, môže byť prezidentom obyčajných ľudí, pripomínať ich problémy a bojovať za ich práva. Môže otvárať tie najpálčivejšie problémy, o ktorých mnohí nechcú počuť a pripraviť Slovensko na výzvy budúcnosti. Nie premiér, nie predseda parlamentu, ale práve takýto prezident môže pohnúť s odstránením dlhodobých problémov, ktoré si táto spoločnosť už tri desaťročia tlačí pred sebou a nevie alebo nechce ich riešiť.

 

Takýto prezident chcem byť a do takejto služby sa hlásim. No nech sa už stane hlavou štátu ktokoľvek, ústavní činitelia by nemali dehonestovať jeho úlohu v politickom systéme našej vlasti. Tým ju totiž oslabujú a obnažujú jej zraniteľné miesta. Viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme prezidenta, ktorý vráti tejto funkcii zmysel a občanom hrdosť na ich vlastný štát.