Buďme mostom, ktorý spája

Sú roky, keď dianie na Valnom zhromaždení OSN nikoho nezaujíma. Výnimkami v posledných dvoch dekádach bol rok 2000, kedy sa prijímali historické Miléniové rozvojové ciele a rok 2015, kedy sa prijímala nová rozvojová agenda stavajúca na úspechoch miléniových cieľov. Tento rok je však tiež zvláštny, lebo sa s väčším napätím ako býva zvyčajné očakával prejav amerického prezidenta Donalda Trumpa. Ten šokoval a podľa môjho názoru prekonal všetky negatívne očakávania.

 

Asi na prvom mieste treba uviesť okamih, ktorý si všimli nielen všetky svetové agentúry, ale ktorý zaznamenali prítomné hlavy štátov v sále s hlasným znepokojením. Ešte nikto v dejinách svetovej organizácie sa na pôde Valného zhromaždenia OSN nevyhrážal nejakému štátu „totálnym zničením“. Vrieskali tam už všelijakí diktátori, ale ani jeden z nich si nedovolil použiť také agresívne slová, z ktorých išiel strach. Donald Trump totiž nehovoril o zničení severokórejského režimu, ale o úplnom vyhladení krajiny a jej obyvateľov, a pritom sa tváril spupne ako Mussolini. To bol najnepríjemnejší okamih celého zasadnutia. Inak bol celý jeho prejav plný rozporov. Najprv veľmi dlho hovoril o Amerike (čo tam vari ani nepatrilo), zaprisahával sa, že verí v absolútnu suverenitu každého štátu, že Spojené štáty nebudú nikdy diktovať iným krajinám ich hodnoty a že budú ich najlepšími priateľmi – a potom spustil neobyčajne militantnú rétoriku proti KĽDR, Iránu, Sýrii, Venezuele. Obzvlášť absurdne vyznelo jeho odmietanie jadrovej dohody s Iránom, veď práve na jej základe sa podarilo zabrániť problémom, aké má teraz medzinárodné spoločenstvo so Severnou Kóreou. Prekvapujúce bolo, že sa ani slovom nezmienil o klimatickej dohode (ale možno, že vzhľadom na jeho známe postoje k tejto téme, to bolo dobre). Nespomenul však ani ďalšiu žeravú tému tohto zasadnutia, ktorou boli „etnické čistky Rohingov“, ako to priamo nazval francúzsky prezident. A zasa príjemným prekvapením bolo, že namiesto kritiky OSN, ktorú predniesol deň predtým, tentoraz uznal jej nenahraditeľné miesto v súčasnom svete.

 

Na prejave Andreja Kisku treba vyzdvihnúť, že vôbec po prvýkrát – nielen na pôde OSN, ale vo svojich verejných vystúpeniach vôbec – hovoril o problematike klimatickej zmeny. Otvorenej kritike Spojených štátov sa však vyhol – povedané slovami klasika – hryzkal slabučko. Nikto od neho síce nečakal, že pomenuje veci tak jasne ako bolívijský prezident Evo Morales, ktorý bez akýchkoľvek okolkov vyhlásil, že hlavnou hrozbou pre Matku Zem, mier a slobodu je politika Spojených štátov, ale namiesto moralizujúcich všeobecných fráz o našom sebectve sme mohli očakávať aspoň apel na zmenu postoja USA. Nedočkali sme sa ho, naopak, o to tvrdšie a adresnejšie zaútočil na Rusko, ktoré označil za agresívne. Nie že by nebolo na ruskej zahraničnej politike čo kritizovať. Ale miesto a kontext, v ktorom pristúpil Andrej Kiska k takto ostrej kritike, bol tak zarážajúco od veci, až to vyvoláva otázku posadnutosti prezidenta témou Ruska. Podľa mojich informácií boli prekvapení aj niektorí slovenskí diplomati, ktorí sa neoficiálne vyjadrili, že prezidentovo správanie im komplikuje situáciu. Nikto zo západných štátnikov sa takto ostro a jednostranne o Rusku nevyjadril. Naopak, lekciu zo zahraničnej politiky by Andrejovi Kiskovi mohol dať francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý v rozhovore pre CNN vysvetlil, aká významná a nevyhnutná je dnes účasť a pomoc Moskvy pri riešení konfliktov v Sýrii, Iraku, Afganistane, pri urovnávaní sporov s KĽDR, Iránom a inde. Načo bolo dobré toto napínanie svalov zo strany slovenského prezidenta, ak mu ani na um neprišlo odsúdiť Trumpovu zahraničnú politiku? Takéto vyjadrenia sú pre našu diplomaciu vyslovene škodlivé a výrazne ohrozujú naše záujmy.

 

Aby som bol správne pochopený, nejde mi o samoúčelnú kritiku Andreja Kisku, ako sa mi to občas podsúva. Ide mi o to, aby si naša zahraničná politika – zvlášť, ak ju formuje aj hlava štátu – kládla vyššie ciele. Vyhovárať sa po tri a pol roku vo funkcii na Ivana Gašparoviča a porovnávať sa s Robertom Ficom predsa nemôže byť univerzálne ospravedlnenie prezidentových prešľapov. Moja predstava je, že hlava štátu bude oveľa aktívnejšia v bilaterálnej i multilaterálnej diplomacii. Je úplne zbytočné opakovať na takýchto fórach frázy, ktoré chcú počuť veľmoci a potvrdzovať lojalitu k témam, ktoré určuje americký hegemón. Vyzývať Severnú Kóreu na ukončenie vývoja zbraní hromadného ničenia je z našej pozície úplne smiešne. Keby som už mal ako prezident takéhoto malého štátu tú výnimočnú príležitosť prihovoriť sa svetu, využil by som ju na oznámenie vlastných návrhov a iniciatív prospešných pre medzinárodné spoločenstvo. Andrej Kiska mal tým, že tohto roku rečnil už na začiatku celého maratónu prejavov, len krátko po Donaldovi Trumpovi, šancu zaujať, keby predniesol nejaký podnetný návrh. Lenže predniesol len všeobecné frázy a nezaujal ničím. Nemusíme chodiť ďaleko po príklady, hlavy štátov našich susedných krajín ukázali, ako sa to má robiť. Rakúsky prezident Alexander Van der Bellen sa napríklad počas Valného zhromaždenia OSN stretol s iránskym prezidentom Rúháním a ponúkol Viedeň k dispozícii na nové kolo rokovaní medzi USA a Iránom. Za jediný deň absolvoval bilaterálne rokovania s hlavami štátov Francúzska, Afganistanu, Libanonu, Jordánska a ďalších krajín. Práve na to je Valné zhromaždenie OSN absolútne výnimočným a jedinečným fórom, ktoré ponúka možnosť nadviazať a prehĺbiť vzťahy so všetkými štátmi navzájom. Andrej Kiska sa stretol iba so svojím kamarátom Porošenkom, aj to na žiadosť ukrajinského prezidenta.

   (foto: Kancelária prezidenta SR)

Žijeme v slonovinovej veži, ukájame sa samoľúbou predstavou, že náš prezident je úplne najlepší, najúžasnejší a všetci nám ho závidia, ale nemáme najmenšie predstavy o úlohách hlavy štátu, žiadne merateľné kritériá jeho kvality, iba sa odvolávame na Ivana Gašparoviča, čo je dnes už rovnako trápne ako Ficove výhovorky na vládu Ivety Radičovej. Pritom práve zahraničná politika je jednou z najsilnejších oblastí, v ktorej by mohla byť úloha hlavy štátu kľúčová. Ak už chceme porovnávať, môžeme sa rozpamätať, ako výrazne napomohli zahraničné aktivity Rudolfa Schustera našim integračným ambíciám. V porovnaní s ním neurobil Andrej Kiska za tri a pol roka v zahraničnej politike vôbec nič, iba stihol rozhnevať niekoľko štátov, skomplikovať vzťahy s Ruskom a Čínou, pričom väčšina západných lídrov ho ignoruje. V stredoeurópskom regióne nemá bližšie vzťahy s nikým, veľmi formálne až chladné sú jeho vzťahy s českým, poľským, maďarským i rakúskym prezidentom, jeho najbližším spojencom, s ktorým má nadštandardné vzťahy, je ukrajinský prezident Petro Porošenko. To je strašne málo. Vďaka nadpráci našich médií a starostlivo pestovanému imidžu si však tieto skutočnosti nikto nevšíma.

 

Ak napríklad chce prezident Slovenskej republiky prispieť k jadrovému odzbrojeniu, účinnejšie ako vyzývať k niečomu Severnú Kóreu, ktorá si podobné výkriky ani nevšíma a vníma ich len ako povinné cvičenie bezvýznamného amerického satelitu, je vyzvať svojich európskych partnerov a celú EÚ, aby sa spoločne pripojili k medzinárodnej dohode o zákaze jadrových zbraní, ktorá je otvorená na podpis práve na tomto Valnom zhromaždení OSN a za ktorú hlasovalo 122 štátov svetovej organizácie, no väčšina európskych štátov medzi nimi po vyhrážkach USA nebola. Mohol tiež ako spojenec vyzvať prezidenta USA Donalda Trumpa, aby zachoval jadrovú dohodu s Iránom – tak, ako to urobilo v uplynulých dňoch 78 bývalých premiérov, šéfov diplomacií, ministrov obrany a generálnych tajomníkov NATO z takmer všetkých štátov Európskej únie, Ruska, Ukrajiny, Turecka, Nórska a Gruzínska. Napísal som takmer všetkých, lebo Slovensko medzi nimi chýba.

 

Môžeme sa len domnievať, prečo. Slovensko nemá odvahu robiť aktívnu zahraničnú politiku. Táto zbabelosť našich politických elít sa, prirodzene, netýka len prezidenta, no vzhľadom na správanie porovnateľných štátov je nepochopiteľná. Ak hovoríme o západných spojencoch ako o našich priateľoch a partneroch, potom v každom zdravom partnerstve by mali byť vzťahy otvorené a veľmoci by nemali mať problém vypočuť si iný názor a iný návrh. Práve naopak. Takáto otvorenosť spojenectvo posilňuje. My však robíme zahraničnú politiku z pozície ustráchaného satelitu, ktorý si ponechal všetky zlozvyky zo sovietskych čias. Ani ako člen EÚ a už vôbec nie ako člen NATO sa na tvorbe medzinárodných vzťahov nepodieľame, iba slepo prijímame pokyny z Washingtonu, Bruselu, Berlína či Paríža, nerozvíjame tvorivo podnety zvonku, nemáme vlastné nápady, neprispievame do diskusie svojimi návrhmi, iba vyjadrujeme súhlas, zriedkakedy nesúhlas s tým, čo pred nás položia na stôl. Nemáme pred sebou nijaký cieľ, vedú nás ľudia bez vízie, a to sa týka tak prezidenta ako aj premiéra a predsedu parlamentu.

Ja si myslím, že Slovensko má na viac. Som dlhodobo presvedčený, že vzhľadom na svoje historické skúsenosti, geopolitické súvislosti a kultúrne reálie si môže vybudovať pozíciu mostu, ktorý spája. Jeho vynikajúce vzťahy s oboma konfliktnými stranami mnohých sporov (či už sú to balkánske krajiny, Izrael a Palestína či Ukrajina a Rusko) ho predurčujú na to, aby sa formovalo ako mediátor a sprostredkovateľ mierových rokovaní. Potrebujeme na to buď celospoločenskú dohodu a politický konsenzus alebo osvietených lídrov ochotných a schopných takúto misiu naplniť. Okrem vznešeného cieľa sú takéto iniciatívy často aj v našom politickom a ekonomickom záujme. Príkladom môže byť najambicióznejší hospodársky projekt 21. storočia, obnovená Hodvábna cesta. Experti vedia, že je prakticky jediná možnosť, aby viedla aj cez Slovensko – urovnať konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom. V opačnom prípade povedia trasa namiesto nestabilnej Ukrajiny cez Bielorusko a Poľsko. Slovensko má všetky predpoklady na to, aby sa takejto úlohy mierotvorcu mohlo zhostiť. Lenže namiesto toho si slovenský prezident pestuje príliš tesné vzťahy s ukrajinským prezidentom Porošenkom a Rusko opakovane nazýva nepriateľom, agresorom a podobne. Ani Čína s ním nechce mať od jeho prijatia dalajlámu nič spoločné. Ako v takejto atmosfére budovať lepšie medzinárodné postavenie Slovenska? Prezident sa často vyhovára na to, že vzhľadom na svoje obmedzené právomoci nemôže veľa urobiť. Môže však veľa pokaziť. A naopak, svojím prístupom môže otvárať dovtedy pribuchnuté dvere, zlepšovať vzťahy v regióne, a tým aj posilňovať pozíciu Slovenskej republiky.

 

Slovensko môže byť a malo by byť mierovým štátom. Nikdy nebude vojenskou mocnosťou, preto môže vyniknúť iba ľudským potenciálom a príťažlivosťou krajiny. Môže sa rozhodnúť, či bude strategicky, a teda prioritne a masívne investovať do vzdelania, vedy, výskumu, kultúry a životného prostredia (ako to urobila svojho času Kostarika, ktorá dokonca zrušila armádu, do ústavy zakotvila, že na vzdelanie musí ísť najmenej 6 % HDP a stala sa prvým štátom sveta, ktorý vyrába 100 percent energie z obnoviteľných zdrojov) alebo budeme závislým zmilitarizovaným štátom, ktorý rozpredáva svoje zdroje a ponižujúco sa ponúka svetu lacnou pracovnou silou. Zatiaľ to vyzerá, že sme si vybrali druhú možnosť. Plán ministerstva obrany preinvestovať do roku 2030 závratných 27 miliárd eur na vojenské výdavky je šialený a samoúčelný, naplní vrecká zbrojárskym koncernom, no pre skutočné potreby tohto štátu je nezmyselný. Vzoprieť sa tomuto trendu, ktorý nás tlačí ku dnu a obmedzuje naše možnosti rozvoja, sa dá len vtedy, ak medzi nami vyrastie múdry štátnik vyznačujúci sa na jednej strane odvahou a prezieravosťou, na strane druhej schopnosťou nadchnúť, inšpirovať a zapojiť do spolupráce celé obyvateľstvo pre nové ciele a myšlienky, ktoré presahujú naše spoločenstvo. Nebojme sa snívať a zbavme sa toho historického prekliatia trochárstvom, ktoré na nás kritizoval už Alexander Matuška, keď nám vyčítal, že sa rodíme s opaskom na duši. Skutočná veľkosť štátu sa meria veľkosťou myšlienok, ktoré sa uprostred nej zrodili a silou spoločenskej vôle, ktorá ich bola schopná presadiť.