Apoštoli rovnosti

Francúzsky politický systém sa vždy vyznačoval dokonalosťou foriem. Nikde nebol absolutizmus taký silný ako vo Francúzsku, nikde inde sa nepresadil národný štát v takej čistej forme, nikde inde nezvíťazil parlamentarizmus v takej vzorovej podobe, nikde inde nenachádzame také dôsledné úsilie o ľudské práva ako práve tam. Aj revolúcia, ktorá vypukla dobytím Bastily pred 220 rokmi (14. júla 1789), sa preto prejavila v plnej sile a s dôsledkami, ktoré ovplyvňujú vývoj Európy dodnes.

Pri porovnávaní americkej a francúzskej revolúcie sa často stretneme s názorom (nie náhodou konzervatívnym), že Veľká francúzska revolúcia je len zbabranou podobou americkej. V skutočnosti je význam udalostí z roku 1789 neporovnateľne dôležitejší ako boj zámorských kolónií za vlastnú nezávislosť.

Rovnosť ako právo

 Je pravdou, že francúzsku Deklaráciu práv človeka a občana inšpirovala americká Deklarácia nezávislosti. V priebehu revolúcie však prišla zásadná inovácia, keď Francúzi k základným slobodám pridali právo na odpor voči útlaku a predovšetkým – rovnosť. Bol to logický dôsledok diametrálne odlišných cieľov, ktoré sledovali obe revolúcie. Kým Američania bojovali v roku 1776 o vlastnú politickú legitimitu, Francúzi sužovaní sociálnou nerovnosťou a z toho vyplývajúcim ukrutným hladom nasmerovali svoj hnev proti ťaživej štruktúre triednych rozdielov. Rozpútali hnutie, ktoré sa nedalo vtesnať do rámca nejakých malomeštiackych cieľov, ale útočilo na samotný charakter spoločnosti. Od tých čias, ako pripomína český religionista Otakar Funda, už z tradície európskeho humanizmu nikdy nemôže zmiznúť Rousseauov výkrik, že vlastníctvo je krádež a Marxova téza, že nadhodnota je nezaplatená práca.

Najvyššia bytosť – príroda

To, že sa duchom Veľkej francúzskej revolúcie zaoberá aj časť religionistov, nie je náhodné, pretože táto epocha nemala iba politický rozmer. Bolo to najväčšie sociálne a v spojení s osvietenstvom aj duchovné hnutie od vzniku kresťanstva. Najradikálnejšie sa to prejavilo vo vízii Maximiliána de Robespierra, ktorý zrušil katolícku cirkev a pokúsil sa vytvoriť nové náboženstvo nazvané Rozum a Najvyššia bytosť. Popri zbožňovaní mučeníkov slobody sa zaviedol úplne nový, revolučný kalendár, ktorý napriek radikálnemu rozchodu s kresťanským letopočtom patril k najstabilnejším zložkám republikánskej kultúry (fungoval ešte dvanásť rokov po páde jakobínskej diktatúry). Po celom Francúzsku vyrastali uctievané stromy slobody, ktoré oslavovali mýtus harmónie. Hlavným cieľom bolo nahradiť náboženské symboly úplne novým súborom morálne očistených obrazov. Sám Robespierre sa štylizoval do pózy veľkňaza nového náboženstva. Pri inscenácii Sviatku Najvyššej bytosti 20. prairialu (8. júna 1794) v starostlivo pripravenej reči vyhlásil, že „pravým kňazom Najvyššej bytosti je sama Príroda, jej chrámom je vesmír, jej náboženstvom je cnosť, jej sviatkami sú radosti veľkého národa, ktorý sa zíde pred jej zrakmi, aby zviazal vytúžený uzol všeobecného bratstva a vzdal prírode hold v podobe čistých a vnímavých sŕdc“. Po skončení tejto kázne sa Konvent uzniesol, že francúzsky ľud uznáva existenciu Najvyššej bytosti.

Namiesto krížov stromy

Hoci sa revolucionári usilovali, aby zmizli všetky stopy organizovaného náboženstva, lebo republikán by podľa vtedajšieho názoru nemal mať iný prameň dôstojnosti než svoju vlasť, v skutočnosti sa práve jej uctievanie stalo novou religiozitou. Chválospev na Najvyššiu bytosť, na ktorom Robespierrovi tak veľmi záležalo, sa síce ako nový hymnus na republikánske náboženstvo neujal, ale Marseillaisa ako prvá národná hymna oslavujúca vlasť predznamenala, čím budú nahradené staré božstvá. Súčasťou propagácie nového náboženstva bolo ničenie starých symbolov, ktoré pripomínalo systematickú likvidáciu antických pamiatok od 4. storočia, keď kresťanská cirkev získala moc. Keď pluk o sile dvetisíc mužov dorazil do Lyonu, kanónom rozbil kostolnú bránu a zničil obrazy a sochy svätých. Bývalý oratoriánsky kňaz a budúca pravá ruka cisára Napoleona Joseph Fouché dal odstrániť z cintorínov v kraji Nievre všetky náboženské symboly a na brány dal vyvesiť heslo „Smrť je len večný spánok“. Na mnohých miestach Francúzska sa na hraniciach pálili náboženské knihy a kríže v kostoloch nahradzovali stromami slobody. Slávnu katedrálu Notre-Dame desakralizovali na Chrám Rozumu a parížskeho biskupa Gobela pred abdikáciou donútili oznámiť, že „jediným primeraným verejným kultom je sloboda a svätá rovnosť“.

Rovnosť je etický pojem

Robespierra však násilná dechristianizácia hlboko pobúrila a neskôr dokonca aj sviatky rozumu, ktoré sám inicioval, označil za smiešne frašky organizované ľuďmi bez cti a viery. Robespierre ako idealista začal bočiť od politickej činnosti a postupne sa dostával do izolácie. Strašný teror, ktorý sprevádzal revolúciu v jej vrcholnej fáze, je vďačným námetom pre kritikov tohto procesu, hoci práve oni majú inak pozoruhodne široké porozumenie pre zločiny kresťanských dejín. Tak ako inkvizícia a križiacke výpravy zdiskreditovali cirkev, a nie Ježišovu filozofiu lásky, tak aj krvavé jatky zdiskreditovali jakobínsku organizáciu, nie revolučné ideály slobody, rovnosti a bratstva. Práve ich spojenie je kľúčovým znakom tohto hesla, ktorého komplexný význam následne nepochopila ani pravica, ani ľavica. Komunisti v mene rovnosti potláčali slobodu podobne ako neoliberáli v mene slobody odstraňovali rovnosť, hoci tieto hodnoty sú neoddeliteľné. Najväčší omyl klasického liberalizmu spočíva v predstave, že odstránenie formálnych inštitucionálnych prekážok obmedzujúcich rozvoj jednotlivca, oslobodí všetkých ľudí, hoci nový systém zvýhodnil len tých lepšie situovaných a ostatných ponechal na milosť a nemilosť spoločenským podmienkam. Povedané slovami amerického filozofa Johna Deweya, rovnosť nie je aritmetický, ale etický pojem.

Sloboda je rovnosť podmienok

Privilegovaný človek je rúhanie sa proti osobnosti človeka. Je to doktrína vyvolenej menšiny. Skutočné politické slobody jednotlivca totiž závisia od moci konať, od moci, ktorú existujúce inštitucionálne usporiadanie udeľuje všetkým ľuďom. Otcovia francúzskej revolúcie chceli dosiahnuť, aby bol jednotlivec slobodný nie v nejakom abstraktnom metafyzickom zmysle slova, ale ako bytosť, ktorá má na realizáciu svojej slobody rovnaké politické a ekonomické podmienky ako ostatní. Preto pôvodný osvietenecký ideál demokracie vyzdvihoval vzájomnú súvislosť slobody a rovnosti a k týmto hodnotám pridal bratstvo ako myšlienku, ktorá síce neurčuje nijaké práva, ale vyjadruje formy správania, bez ktorých by napĺňanie týchto hodnôt nebolo možné. Inými slovami, Veľká francúzska revolúcia premiestnila formalizované ideály liberalizmu do konkrétnych sociálnych vzťahov. Parafrázujúc definíciu demokracie od Jamesa Russella Lowella, rovnosť je ideálom ľudskosti, ideálom vedomia, v ktorom demokracia žije a rozvíja sa. Spomínaný John Dewey považoval demokraciu za najvyšší etický ideál ľudstva. Chápal ju práve v rovine praktickej aplikácie do každodenného života, nielen vo svojej formálnej inštitucionálnej podobe. Z tohto hľadiska je mylné považovať revolúcie za konštituovanie nových sociálnych vzťahov. Revolúcie nenastoľujú ani tak režimy, ako nové politické hodnoty. Ideály, ktoré naznačujú a formujú charakter budúcich zápasov. Takto treba chápať aj výzvu nemeckého filozofa Jürgena Habermasa, ktorý žiada nanovo premyslieť koncept osvietenstva. Civilizačný projekt, ktorý založilo v 18. storočí osvietenstvo, sa síce vyčerpáva a nezadržateľne odumiera v bolestiach svojich nezamýšľaných dôsledkov, no jeho ideály sú naďalej nenaplnené a treba im hľadať novú formu.

Aristokrati s maskou demokratov

Francúzska revolúcia mala fatálne dôsledky na ďalší politický vývoj a ako väčšina reálnych vecí na tomto svete je zamotanou zmesou dobrého i zlého. Z jej koreňov vyrástla tak liberálna Európa, ako aj sovietske Rusko a nacistické Nemecko. Z jej lona sa rozšírilo progresívne ľudové hnutie smerujúce proti dynastickému despotizmu, ktoré zvyšovalo spoločenské vedomie z hraníc vlastnej farnosti na horizont národa a ktoré sa vzápätí stalo vplyvným náboženstvom más, rovnako despotickým a rovnako obmedzujúcim ako staré imperiálne panstvá. Nepriateľov revolúcie spoznávame aj po dvoch storočiach. Aristokracia z 18. storočia má dnes tvár ctihodných reprezentantov demokracie, ktorí majú rovnako ako pred 220 rokmi strach z prostých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola odňatá moc a odovzdaná do rúk vyšších tried. Menia sa len formy, ale princípy tohto sporu zostávajú rovnaké. Presvedčenie o schopnosti každej ľudskej bytosti mať kontrolu nad vlastným životom bez donucovania a zneužívania druhými, presvedčenie o schopnosti človeka inteligentne konať, ak má na to vhodné podmienky. Hodnoty sú večné, tak ako je večná láska, spravodlivosť, sloboda, rovnosť, bratstvo. Tento zápas sa nekončí. A toto výročie je výzvou, ako ho nanovo uchopiť do svojich rúk.

(vyšlo 17. júla 2009 v Slove)

http://www.noveslovo.sk/c/11052/Apostoli_rovnosti