Ako v mene Slovanstva zrádzame Slovanov

Dobre viete, že podporujem prehlbovanie spolupráce slovanských štátov. Rovnako som sa do určitej miery zastal predsedu NR SR, keď vystupoval v ruskom a srbskom parlamente, lebo takéto pozvanie je v diplomatickom jazyku ešte stále považované za prejav úcty voči nášmu ľudu a kritizovať politika len za to, že tam išiel, je naozaj hlúpe. Avšak ofenzíva, ktorú v poslednom čase spustil Andrej Danko voči Ukrajine, už nemôže byť len tolerovaným výstrelkom jeho povestného egomaniactva, z ktorého si už robia žarty aj v samotnej SNS, lebo vážnym spôsobom ohrozuje naše štátne záujmy.

 

Pred piatimi rokmi, v októbri 2013, som kritizoval oficiálnu návštevu Kosova, ktorú absolvovala skupina poslancov NR SR na čele so súčasným europoslancom Ivanom Štefancom (vtedy SDKÚ, dnes KDH). V delegácii boli aj poslanci SaS, OĽaNO, Mostu-Híd, KDH a vládneho Smeru-SD. Poslanci sa vtedy vykrúcali, že chcú bližšie spoznať ich vnútropolitické problémy a majú záujem spolupracovať aj s takými krajinami, ktoré oficiálne neuznávame. Snažil som sa vysvetliť, že takéto správanie je nezodpovedné z niekoľkých príčin. Voči Srbom je to rana pod pás, predstavitelia Kosova túto návštevu zneužijú na propagandu, že nie sú izolovaní a vzhľadom na isté súvislosti s maďarskou menšinou v tom treba vidieť aj riziká pre Slovensko. V podobnom duchu, ale emotívnejšie, kritizoval túto cestu aj nový predseda vtedy mimoparlamentnej SNS – Andrej Danko. O päť rokov je zrazu všetko inak. Ten istý predseda strany Most-Híd Béla Bugár, ktorý do Kosova ochotne vyslal svojho poslanca, dnes tvrdí, že poslanci nemôžu ísť na Krym, lebo reprezentujú krajinu, ktorá jeho odtrhnutie neuznáva a zvrchovanosť krajiny sa dokazuje aj dodržiavaním dohôd. A naopak ten istý predseda SNS Andrej Danko, ktorý kritizoval cestu poslancov do Kosova, dnes hovorí, že slovenskí poslanci môžu ísť, kam chcú.

 

Dankov útok na ukrajinského veľvyslanca je však oveľa vážnejší. Nielenže bol hysterický a nekompetentný, on má predovšetkým potenciál dramaticky poškodiť slovensko-ukrajinské vzťahy. Bolo to už druhýkrát v priebehu jediného mesiaca, čo šéf parlamentu slovne napadol ukrajinských predstaviteľov. Pritom si treba uvedomiť niekoľko vecí. Andrej Danko nie je samostatným tvorcom našej zahraničnej politiky. Na to je prezident, vláda a slovenská diplomacia. Parlament je výrazným nástrojom na presadzovanie cieľov zahraničnej politiky, ale tie sa tvoria niekde inde a predseda NR SR nemôže svojvoľne vytvárať nový pilier a na vlastnú päsť presadzovať vlastné záujmy v zahraničí, lebo výsledkom môže byť len destabilizácia štátu. Neviem, či toto dokáže niekto vysvetliť samoľúbemu Andrejovi Dankovi, ale mal by chápať aspoň to, že Ukrajina je tiež slovanský štát. Pravlasť Slovanov a korene Slovanstva ležia na západnej Ukrajine. Tak ako nie je v našom záujme byť v konfrontácii s Ruskom, nie je v našom záujme podkopávať územnú celistvosť Ukrajiny. A nechoďte na mňa so všetkými tými heslami typu „Krym bol vždy ruský“. Som historik, dobre viem, ako to bolo. Ale pri všetkej tej dojemnej starostlivosti o ruské záležitosti nezabudnite na naše – slovenské štátne záujmy. Lebo tie nám musia diktovať politické kroky v prvom rade.

 

Slovensko sa od začiatku oficiálne drží zahraničnopolitickej línie, že odtrhnutie Kosova bolo protiprávne. Rovnako sa drží pozície, že neuznávame odtrhnutie Krymu. Porušiť ktorýkoľvek z týchto princípov znamená vytvoriť precedens, na základe sa už dnes isté (aj keď zatiaľ len marginalizované) maďarské kruhy na Slovensku usilujú spochybniť príslušnosť Žitného ostrova k Slovensku. Nemôžeme dopustiť takýto výklad a porušovanie medzinárodného práva, pretože práve tieto zmluvy, na ktorých stojí a padá svetový poriadok, a teda aj garancia našich hraníc, sú najsilnejšou zbraňou malých štátov.

 

Je zvláštne, že hoci moje názory na tieto záležitosti boli vždy konzistentné, mnohí im nerozumejú – a sú to práve tí, ktorí sa účelovo krútia podľa momentálnych sympatií. Lenže štátnik nemôže konať podľa osobných sympatií k tomu ktorému človeku alebo krajine, ale len na základe štátnych záujmov Slovenskej republiky. Vždy som bol priateľom Ruska a vždy som tvrdil, že naším prvoradým záujmom je udržiavať a prehlbovať priateľstvo so všetkými, ktorí o to stoja. Keď však Rusko obsadilo Krym, bol som prvým rečníkom na demonštrácii pred ruskou ambasádou v Bratislave, kde som začal svoj príhovor vetou: „Som tu ako priateľ Ruska, aby som sa raz nemusel hanbiť za to, že ním som.“ Lebo priatelia si musia vedieť povedať pravdu. Od priateľa znie pravda inak ako od nepriateľa a ľahšie sa prijme. Za priateľstvo a úprimnosť si vás budú aj viac vážiť. Lenže slovenskí predstavitelia sa doteraz správali, akoby nemali priateľov, ale iba pánov. Raz sa podlizujeme a klaniame Nemcom, raz Američanom, raz zasa Rusom, ale vždy v hlbokom predklone bez vlastných záujmov. Už som to povedal: prestali sme formulovať naše záujmy a pripomíname len naše záväzky. Ale takto štát dlhodobo nemôže existovať.

 

Je prirodzené, že Ukrajina je na takéto veci citlivá. Dnes Kyjev oficiálne protestoval proti výrokom talianskeho ministra vnútra, že Rusko malo právo anektovať Krym. Podobne ako Salvini sa vyjadroval aj slovenský poslanec Peter Marček, ktorý cestu na Krym organizuje. Od predsedu slovenského parlamentu by som očakával, že pochopí následky a namiesto okrikovania ukrajinského veľvyslanca vysvetlí našim poslancom, že reprezentujú našu krajinu a mali by si uvedomiť, aký je v tomto spore záujem Slovenska. Ale ako im to vysvetlí, keď si to neuvedomuje on sám? Keď ako vyštudovaný právnik a advokát vypustí z úst takú hlúposť, že „ukrajinské zákony pre slovenských občanov neplatia“? Znamená to, že Ukrajinec (podľa jeho logiky) môže na Slovensku svojvoľne porušovať zákony? Čo sú toto za nepríčetné vyjadrenia?

 

V tridsiatych rokoch minulého storočia, v čase vrcholiacich straníckych čistiek a masových popráv, organizoval Stalin cesty západoeurópskych ľavicových intelektuálov po ZSSR, aby sa presvedčili, ako dobre sa v Sovietskom zväze žije. Samozrejme, dovolili im ísť len na určité miesta a celý program im starostlivo propagandisticky pripravili. Pre mnohých z nich (ako napríklad anglický dramatik George Bernard Shaw) to bola celoživotná hanba. Iní, ako napríklad francúzsky prozaik André Gide, zo svojho opojenia zo sovietskeho režimu rýchlo vytriezveli. Gide pred pohodlím straníckych hotelov a sprievodcov uprednostnil cestu na vlastnú päsť, pretože, ako napísal, pre neho bol dôležitý človek – čo z neho môžu urobiť a čo z neho urobili. Výsledkom bolo historické svedectvo Návrat zo ZSSR, ktorý vyšiel v roku 1936 a na Západe vyvolal senzáciu. Poslanec Marček nie je nijaký intelektuál. Je to typický politický konjunkturalista, ktorý využil výťah kollárovcov, aby sa dostal do parlamentu, ihneď sa od nich odtrhol, hľadal si vlastné témy a keď ich nenašiel, rozhodol sa byť ešte vulgárnejší a demagogickejší ako jeho materská strana. Nechcem sa však zaoberať jeho správaním. Chcem upozorniť len na to, že je to ústavný činiteľ platený z našich daní. A že ak takýto človek nechce prezradiť, kto mu platí cestu na Krym, je to minimálne na pováženie. Verejný činiteľ by mal byť transparentný a občania majú právo vedieť, kto ho platí a kto ho ovplyvňuje. Na to sú ešte stále nejaké zákony. Peter Marček tvrdí, že o svojej ceste bude pravdivo informovať, ale už dnes vieme, že nebude – je to propagandistická cesta na pozvanie tamojších úradov, ktoré ho tam nepozvali kúpať sa, ale z politických dôvodov.

 

Slovensko by si malo uvedomiť, že jeho bezprostredný východný sused je Ukrajina, nie Rusko, že s Ukrajincami budeme susediť vždy, v dobrých aj zlých časoch, a že by sme nemali byť hovorcom ruských záujmov, ale presadzovať tie slovenské. Donedávna bolo našou komparatívnou výhodou, že sme mali dobré a vyvážené vzťahy tak s Kyjevom ako aj s Moskvou. Prvý narušil túto rovnováhu prezident Kiska, keď označil Rusko za nášho nepriateľa. Druhý predseda NR SR Andrej Danko, keď v spore Ukrajiny s Ruskom sústavne podporuje Rusko. Slovensko mohlo ťažiť len zo situácie, ak by využilo dobré vzťahy s oboma stranami a pokúsilo sa ich zmieriť. Namiesto toho postupne strácame svoju strategickú výhodu, oslabujeme naše štátne záujmy a v mene slovanského bratstva zrádzame pravlasť Slovanov. Nepresadzujeme slovanské záujmy, ale opäť len imperiálne. To nie je ani múdre, ani logické, ani mravné.