Ako prezident budem hlasovať proti sankciám voči Rusku

Slovensko nemá len záväzky voči iným, ale aj svoje vlastné záujmy. Vyvodzovať z faktu, že sme súčasťou EÚ, prvoplánový záver, že sa nesmieme priateliť s Ruskom, je nesmierne agresívna až primitívna dezinterpretácia nášho medzinárodného ukotvenia. Andrej Kiska a jeho suita sa nám neustále snažia nahovoriť, že akékoľvek kontakty s predstaviteľmi Ruskej federácie sú porušením našich medzinárodnoprávnych záväzkov a našej zahraničnopolitickej orientácie. Čítal som Zmluvu o Európskej únii veľmi pozorne a nenašiel som tam nič, čo by podobné závery prezidentovho poradcu Jána Mazáka podporovalo. Možno diskutovať o tom, či je vhodné, aby si predseda slovenského parlamentu robil selfíčka s človekom, ktorý je na sankčnom zozname EÚ. Ja by som to nerobil. Ale vyvodzovať z takéhoto správania, že Andrej Danko porušuje zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska, je na smiech. Zahraničnopolitická orientácia znamená, že dodržiavate spoločné zmluvy a hodnoty, nie že sa už nikdy neobzriete na Východ. Je to podobná hlúposť, akoby vám po svadbe zakazovala partnerka kontakty so všetkými priateľmi. Je to dokonca drzosť a neúcta voči vám, lebo politici, ktorí sa vás pokúšajú takto obmedzovať, vás zaťahujú do otvoreného nepriateľstva a konfliktu tam, kde ho vy nechcete.

 

Ak máme voči správaniu nejakého politika výhrady, mali by sme ich konkrétne pomenovať, a nie schovávať sa za zaklínadlá o našej zahraničnej orientácii. To, čo od nás chce Andrej Kiska a podobní moralisti, v skutočnosti je, aby sme slepo poslúchali Brusel a Washington, aby sme sa nevzpierali postojom Nemecka a Francúzska, aby sme rezignovali na vlastné záujmy. Žiaden „európsky záujem“ totiž sformulovaný nie je. Existujú len názory ich členov potláčané nátlakom veľmocí. S Andrejom Kiskom však súhlasím v jednej veci: je nepoctivé, aby slovenskí predstavitelia v Bruseli za niečo dvíhali ruky a doma potom našim občanom hovorili niečo iné. Preto z tohto miesta otvorene vyhlasujem a zaväzujem sa: v prípade, že budem zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, uplatním právomoci podľa čl. 102 Ústavy SR a v Európskej rade budem hlasovať proti predlžovaniu ekonomických sankcií voči Rusku.

 

Na tento krok mám nielen odvahu, ale aj potrebné argumenty. Ekonomické sankcie ako nástroj na zmenu politických pomerov nikdy nefungovali a nefungujú, ako to dokumentujú početné štatistiky a štúdie, spomedzi ktorých spomeňme aspoň analýzu profesora ekonómie na Harvardskej univerzite Kennetha Rogoffa. Ich efekt pre naše ciele je nulový, diktátorov sa nedotknú a škodia bežným ľuďom. V prípade sankcií voči Rusku môžeme pozorovať takmer tragikomické dôsledky. Obchodné embargo na vybrané produkty pomohlo najmä Moskve. Niektoré ruské odvetvia zažívajú doslova boom. Ruské poľnohospodárstvo, ktoré doteraz živorilo, dosiahlo plnú sebestačnosť a krajina, ktorá bola závislá na dovoze potravín, vyváža podľa nemeckého týždenníka Der Spiegel viac farmárskych výrobkov ako zbraní a vypestuje najviac pšenice na svete. Podobné oživenie nastalo aj v domácom priemysle. Ak sa v niektorých odvetviach ruskej ekonomiky aj vyskytujú problémy (ako na to upozorňujú zlomyseľní analytici a politici), ich hlavnou príčinou nie sú sankcie, ale pád cien ropy. Tí, ktorí rozohrali túto hru, podcenili starú historickú skúsenosť, že Rusi nikdy nekonajú pod tlakom a so sankciami sa naučili žiť.

 

Podčiarknuté sčítané: sankcie voči Rusku nefungujú. Potvrdil to aj vplyvný americký senátor Ron Johnson po svojom návrate z Ruska, s ktorým sa pred pár dňami stretol nový slovenský veľvyslanec v USA Ivan Korčok. Rozumel by som sankciám na vývoz zbraní, proti zodpovedným členom vlády a oligarchom, ale na čo je dobré toto? Proti predlžovaniu sankcií takmer od začiatku vystupujú Taliansko, Španielsko, Grécko, Cyprus, Rakúsko, Maďarsko, Slovensko a čiastočne aj Česko. Nikto z nich sa však svoje výhrady neodvážil uplatniť pri konečnom hlasovaní. Keďže rozhodnutie o tejto otázke sa prijíma konsenzom, teda musí ho prijať všetkých 28 (po vypadnutí Veľkej Británie 27) členských štátov, stačí veto jedného z nich, aby uznesenie nebolo schválené.

 

Ekonomické sankcie sú neefektívne a nie sú v našom záujme. Nielen preto, lebo Európu hospodársky poškodzujú (Andrej Kiska brutálne zavádza, keď argumentuje naším vývozom do EÚ, lebo zámerne zahmlieva potenciál východných trhov, ako aj fakt, že európski vývozcovia sa už v zmenených podmienkach nebudú môcť vrátiť na ruský trh v pôvodnom rozsahu). Ale predovšetkým preto, lebo udržiavajú napätie a konflikt v tejto časti Európy. Všetci vieme, že studená vojna charakteristická zvyšovaním zbrojenia, napätia a nedôvery vytvorila patovú situáciu, ktorá nikam neviedla. Pokračovanie ekonomických sankcií voči Rusku nie je rozumné. Namiesto toho by sme mali ponúknuť Moskve dialóg, ktorým sa dá dosiahnuť oveľa viac. Potrebujeme pokoj, stabilitu a mier. Európa nemá vôľu riešiť vzniknutú situáciu, preto treba konať iniciatívne.

Odmietam invektívu, že tento môj postoj je „proruský“. Tento môj postoj je (keď to tak potrebujete počuť) autenticky proslovenský a proeurópsky. Sledujem naše vlastné záujmy a žasnem, koľko ľudí na Slovensku ich nevie identifikovať, koľko ľudí s tým má problém. Na jednej strane fanatickí rusofóbovia, ktorí sú piatou kolónou Spojených štátov a predĺženou rukou amerických záujmov. Na strane druhej nepríčetní rusofili, ktorí vyhlasujú Vladimíra Putina za „nášho“ prezidenta, zneucťujú náš štátny znak jeho umiestnením na vlajku Donecka a Luhanska a dokonca prehliadajú iredentistické plány Viktora Orbána iba preto, lebo je na strane Moskvy a proti migrantom. Kto má rád Slovensko, kto je vlastenec a sleduje slovenské, nie ruské záujmy, ten nemôže akceptovať odtrhnutie Krymu z tých istých dôvodov, pre ktoré sme neakceptovali odtrhnutie Kosova, lebo musí myslieť na následky tohto konania pre južné Slovensko. No to nám nemôže predsa brániť v tom, aby sme prehlbovali priateľstvo s ruským ľudom, aby sme milovali ruskú kultúru, aby sme posilňovali slovanskú vzájomnosť. Dobré vzťahy medzi slovanskými národmi sú totiž takým istým príspevkom k mieru v Európe ako zbližovanie Francúzska a Nemecka.

 

Dnešné hádky o tom, kto je na Slovensku proruský a kto proamerický, nemajú racionálnu podstatu. Sú to len nadávky, nálepky, označenia s cieľom zdiskreditovať. Počúvam ich už od vzniku tohto štátu. V deväťdesiatych rokoch na mňa Mečiarovi nohsledi pokrikovali, že som „protislovenský“ len preto, že som kritizoval autoritatívne spôsoby vládnutia vtedajšieho premiéra. Stotožnili teda osobu so štátom, čo je choré. O pár rokov neskôr som už bol „antiamerický“, lebo som ostro kritizoval imperiálne vojny Georga Busha, a to napriek tomu, že proti jeho politike protestovali aj milióny Američanov. Dnes si ma tí istí ľudia už nedovolia označiť za antiamerického, lebo sami sú nútení stáť v opozícii k Donaldovi Trumpovi, ktorý im obmedzil kšefty, a tak si vymysleli nové zaklínadlo – proruský.

 

Spočiatku som sa im to snažil trpezlivo vysvetľovať. Amerika predsa nie je len Pentagon, hamburger a Wall Street, ale aj beatnici, džez a Broadway. Rusko nie je len Putin, Kremeľ a gulag, ale aj a predovšetkým Tolstoj, Dostojevskij, Puškin, Čajkovskij, Ermitáž, Boľšoj teatr, balet a všetky ostatné lákadlá širokej ruskej duše. No týmto ľuďom je to jedno. Sú to najatí propagandisti, pešiaci studenej vojny, ktorí sú za rozoštvávanie našich národov platení ako lacní lotri.

 

Na Slovensku sme mali vždy problém s vlastnou identitou. Tento spor sa vlečie ako historické prekliatie od úsvitu našich dejín, od čias konfliktu Rastislava so Svätoplukom, cez zúfalú snahu štúrovcov presvedčiť väčšinu národa, že nie sú Uhri až po doznievanie čechoslovakizmu. Andrej Kiska stavia problém ako ultimátum, keď vzdychá, že si musíme vybrať, či chceme patriť na východ alebo byť ako Holandsko. Ale my nikdy nebudeme ako Holandsko. Sme v strednej Európe, tu sa môžeme merať so svojimi susedmi, utvárať si s nimi modely spolužitia, projektovať budúcnosť, ktorá však vždy bude vyrastať z našich koreňov, z našich tradícií a skúseností. Nedajte sa zmiasť propagandou, nebojte sa byť slobodní, nebojte sa snívať a mať odvahu formulovať svoje sny, lebo toto je náš životný priestor, náš domov, v ktorom napĺňame vlastné záujmy a len my rozhodneme o tom, aká bude jeho podoba.