Ako oživiť emancipačný potenciál ľavicového hnutia (Od diktatúry proletariátu k radikálnej demokracii IV.)

Najväčšou chybou boľševickej revolúcie bolo, že sa vôbec uskutočnila. Na radikálny obrat smerom k socializmu neboli v Rusku absolútne vytvorené podmienky. Nešlo len o to, že samotné uskutočnenie boľševického prevratu v štáte, v ktorom despotická a centralizovaná byrokracia vládla neštruktúrovanej mase obyvateľstva a v ktorom sa sotva črtali zárodky kapitalistických vzťahov, bolo v príkrom rozpore s marxistickou teóriou. Tohto rozporu si bol Lenin vedomý. A nešlo primárne ani o to, že Marx vzhľadom na globálnu povahu kapitalizmu vylučoval, že by mohla byť úspešná taká revolúcia, ktorá sa uskutoční len v jednej krajine – aj toto Lenin odmietal. „Vždy sme zdôrazňovali, že nie je možné dosiahnuť taký cieľ, ako je socialistická revolúcia, v jednej krajine,“ povedal Lenin v prejave z roku 1920 pričom pripomenul, že boľševici išli do toho s tým, že rátali so svetovou revolúciou – táto pasáž bola z jeho oficiálnych Zobraných spisov vydaných v Moskve vynechaná.[1] Napokon, sám Lenin nebol za vytvorenie ZSSR ako štátu, ale prihováral sa za „Zväz sovietskych republík Európy a Ázie“, čo bol jasný odkaz na marxistickú ideu svetovej republiky. Hlavný politický cieľ boľševikov – vytvorenie svetového zväzu sovietskych republík – bol odstránený až v stalinistickej ústave z roku 1936. Takto hádam pochopíme, prečo Lenin (ktorý inak pohŕdal nacionalizmom a všetkými jeho prejavmi ako väčšina socialistov) podporoval, organizoval a niekedy i umelo vytváral národnostnú identitu aj tých najmenších etnických skupín – takéto rozdelené regióny sa potom ľahšie ovládali z centra. Ak teda dnes obdivovatelia leninizmu argumentujú, že boľševici zachránili Rusko pred rozpadom, treba upozorniť, že toto nebolo ich primárnym cieľom. Lenin vyznával klasickú marxistickú tézu, že „robotníci nemajú svoju vlasť“ a svetová revolúcia je nielen cieľom, ale aj cestou, hodnotou. No bol tu ešte iný, závažnejší problém, na ktorý sa zabudlo. Klasici marxizmu zdôrazňovali, že revolúcia môže byť úspešná iba v tých krajinách, ktoré majú rozvinuté demokratické tradície. A práve toto bol kameň úrazu, pre ktorý sa boľševici nedokázali vyrovnať s výzvami, ktoré pred nich postavil nasledujúci vývoj.

 

Ako som vysvetlil už v predchádzajúcich častiach, analýza dobovej politickej situácie ukazuje, že Rusi veľmi na výber nemali: čakal by ich buď biely alebo červený teror. Boľševici pritom nepredstavovali nejakú orientálnu despociu – nadväzovali na ruských západníkov – čo bol smer politického uvažovania z 19. storočia, ktoré sa zasadzovalo za zrušenie nevoľníctva, modernizáciu a nevyhnutnosť rozvíjať Rusko západoeurópskou cestou. Boli teda v danej dobe jednoznačne progresívnou alternatívou so silnou vnútrostraníckou demokraciou. Avšak svoje predstavy sa usilovali uplatniť v spoločnosti, ktorá nemala vybudované základné demokratické štruktúry.

 

Prejavovalo sa to už v samotnom charaktere sovietov. Soviety neboli boľševickým vynálezom, ale špecifickou ruskou demokratickou tradíciou – boli to samosprávne orgány, ktoré si vytvorili robotníci už počas revolúcie roku 1905 ako súčasť proticárskej opozície a ako protiváhu parlamentu, ktorého demokratický charakter považovali za nedostatočný. Znovu sa objavili vo februárovej revolúcii roku 1917, no ani v tomto prípade neboli organizované pod taktovkou boľševikov. Masové demonštrácie nemali skutočných vodcov – predstavitelia socialistických strán boli buď vo väzniciach, vo vyhnanstve alebo v exile. Keď teda 28. februára 1917 vyhlásili na veľkom zhromaždení vznik Petrohradského sovietu robotníckych a vojenských zástupcov, z vyše 3000 delegátov boli dve tretiny vojaci a do 15-členného výkonného výboru sovietu sa nedostal ani jeden robotník. To pre socialistov, ktorí chápali soviety predovšetkým ako robotnícke samosprávne orgány, muselo byť nevyhnutne sklamanie.[2]

 

Keď však boľševici prevzali moc, začali demokraciu nie rozširovať, ale postupne okliešťovať. Všetky návrhy robotníkov, aby odbory riadili ekonomiku, sa ocitli v opozícii. Občianska vojna urobila komunistický projekt nemožným, pretože na to, aby boľševici zvíťazili, potrebovali silný centralizovaný štát. Marxovu definíciu komunizmu nespĺňal nový režim takmer v ničom, preto ho nemožno nazvať socialistický a strana iba predstierala, že je komunistická. Je iróniou osudu, že Lev Trockij v roku 1904, teda v čase, keď bol menševikom a Leninovým oponentom, predvídal tento vývoj lepšie ako keď sa stal jeho spojencom. V brožúrke Naše politické úlohy varoval, že Leninovo úsilie môže vyústiť do zriadenia „ortodoxnej teokracie“ a prorocky vyhlásil: „Najprv nastúpi stranícka organizácia namiesto celej strany. Potom zaujme ústredný výbor miesto celej organizácie. A nakoniec nahradí jediný diktátor ústredný výbor.“ Stalin pri obvineniach z trockizmu z tejto knižky často citoval.

Ani skutočnosť, že boľševické násilie bolo spočiatku násilím obranným, nemôže ospravedlniť primát moci nad ideou v ich politických úvahách. Nemecký marxistický filozof Ernst Bloch v eseji Boj, nie vojna presne definoval hlavný problém boľševizmu. Revolučné barbarstvo bolo nerozoznateľné od kontrarevolučného a bolo bližšie samoderžaviu ako socializmu. „Socializmus bez najširšej demokracie je len prušiactvom iného druhu,“ zdôraznil.[3]

 

Iste, nemožno zabudnúť na mnohé pozitívne opatrenia, ktoré boľševici presadili v prvých mesiacoch: rozdelenie pôdy medzi roľníkov a ich oddĺženie, vyhlásenie sociálnych a ekonomických práv, priznanie politických práv ženám a menšinám. A neboli to len práva formálne – Alexandra Kollontajová sa stala prvou ženou vo vláde na poste ľudovej komisárky pre sociálne zabezpečenie a prvou ženou na svete v diplomatických službách (veľvyslankyňa v Nórsku, Mexiku a Švédsku). Rovnosť sa zasa prejavovala napríklad tým, že až do roku 1929 mali členovia vlády plat na úrovni kvalifikovaného robotníka. Lenže toto všetko sa dalo robiť aj bez toho, že by ste zakázali opozičnú tlač a strieľali politických oponentov.

 

Na nedávnom seminári som mal menšiu polemiku s profesorom Oskarom Krejčím, ktorý tvrdil, že bez teroru by Lenin neudržal štát, Stalin by ho neindustrializoval a Sovietsky zväz by nevyhral druhú svetovú vojnu. Moja hlavná námietka bola, či to bolo vďaka teroru alebo napriek nemu – viď len likvidáciu armádnej špičky v tridsiatych rokoch. Na tomto mieste môžeme opäť pripomenúť, že červený teror nemal demokratickú alternatívu. Bielogvardejci by so svojou krutosťou a pogromami na židov v prípade svojho víťazstva vytvorili skôr prvý fašistický režim na svete. No idealizovanie Lenina či Trockého ako protikladu k Stalinovi podľa môjho názoru nie je na mieste. Úsilie revolučnej generácie boľševikov smerovalo iba pomalšími krokmi k tomu, čo rázne zaviedol Stalin. Stalin redukoval socializmus na modernizáciu. „Spomaliť tempo modernizácie znamená zaostať. Tí, ktorí sa takejto chyby dopúšťajú, bývajú bití. Ale my nechceme byť bití… V minulosti sme nemali vlasť. Ale teraz, keď sme zvrhli kapitalizmus a moc je naša, vlasť máme a budeme brániť jej nezávislosť. Chcete vari, aby naša vlasť bola bitá a stratila nezávislosť?“ sugestívne ospravedlňoval svoje kroky na Všezväzovej konferencii pracovníkov socialistického priemyslu 4. februára 1931. Lenže takto isto hovoril aj Lenin v novembri 1917: „Buď smrť, alebo dobehnúť a predbehnúť kapitalistické krajiny. Za vedúcimi krajinami sme zaostali o 100 rokov. Musíme túto vzdialenosť prebehnúť za desať rokov. Buď to urobíme, alebo nás zomelú.“[4]

 

Je pravdou, že Lenin bol na konci života vydesený rastom byrokracie, ale základy straníckej nomenklatúry sa položili už za jeho vlády – Stalin tento proces už len dovŕšil. Najprv zlikvidoval majetných roľníkov. Potom robotníkov, ktorí boli slabší a vzdorovali menej. No a napokon zničil posledné stopy komunálnych inštitúcií participatívnej demokracie a nahradil ich silno centralizovanou straníckou byrokraciou. Totalitný teror, ktorý ohrozuje nielen skutočných oponentov, ale aj neangažovaných nevinných občanov, udusil akýkoľvek politický život – verejný aj ilegálny – ešte pred Leninovou smrťou.[5] V tridsiatych rokoch ste už mohli ísť do väzenia naozaj za čokoľvek. Napríklad len v auguste 1932 bolo iba na železnici zatknutých 640 ľudí za drobné priestupky: hádzanie kameňov na vlaky, výtržnosti na staniciach, cestovanie bez lístka atď.[6] Ale základy tohto režimu položil už Lenin. A táto posadnutosť mocou bola prítomná u všetkých revolučných socialistov. Nie náhodou Trockij spomína slová nemeckého socialistického politika Karla Liebknechta, ktorý vyhlásil, že to, čo potrebuje revolúcia, nie je nič iného ako „tvrdá, surová sila“.[7]

 

Túto základnú odlišnosť leninizmu od marxizmu pripomenul Erich Fromm v diele Obraz človeka u Marxa. Marx napokon spoznal, že ciele, pre ktoré nie je pripravená pôda spoločenskými a politickými zmenami, nie je možné dosiahnuť násilím. V násilí nenašiel nič tvorivého a odmietol predstavu, že nový spoločenský poriadok môžu vytvoriť iba politické sily. Z čistého násilia nemôže vzniknúť nič nové.[8] Napokon, práve v tejto otázke treba zaznamenať vývoj v Marxovom myslení, ktorý doteraz nebola ochotná uznať ani komunistická, ani liberálna propaganda. Keď pozornejšie čítame Marxove texty, zvlášť tie, ktoré napísal po roku 1848, zistíme, ako sa z nich postupne stráca pôvodná, takmer apokalyptická nádej na samočinné zrútenie kapitalizmu. Výsledky revolúcií roku 1848 Marxovi odhalili nepríjemný fakt, že oveľa pravdepodobnejšie ako rozširovanie demokracie je vytváranie autoritatívnych režimov. A že politický vývoj nesmeruje automaticky k demokratizácii a prekonaniu kapitalizmu. Inými slovami, kapitalizmus sa nezrúti sám od seba, pretože jeho kríza sa dá potlačiť autoritatívne. S touto možnosťou Marx nepočítal.

A práve tu by sa malo začať hľadanie našich odpovedí na krízu globálneho kapitalizmu. Kapitalizmus sa nezrúti sám a svoju agóniu sa bude pokúšať zvrátiť tak ako veľakrát v minulosti obmedzovaním demokracie. Našou odpoveďou by malo byť obmedzovanie kapitalizmu v mene záchrany demokracie. Dedičia klasickej ľavice a historického zápasu za sociálnu spravodlivosť už nikdy nesmú obetovať demokraciu na oltár vlastnej moci, lebo práve rozširovanie demokracie, jej obohatenie o ekonomické rozmery, je rozvíjaním rýdzich socialistických myšlienok. Ak si budeme musieť vybrať medzi kapitalizmom a demokraciou, musíme vždy a za každých okolností stáť na strane demokracie, uprednostniť rovnosť pred ziskom, slobodu pred autoritou a bratstvo pred individualizmom. Ale nikdy nie rovnosť pred slobodou a slobodu pred rovnosťou. Sloboda, rovnosť a bratstvo sú vzájomne podmienené hodnoty. A radikálna, ekonomická, participatívna demokracia je nástupcom socialistického hnutia.

 

Hannah Arendtová pripomína, že svet inšpirovala viac Francúzska ako Americká revolúcia práve preto, že sa ako prvá v dejinách neopierala o žiadnu inú legitimitu ako ľud.[9] Rovnako to treba poňať aj dnes. Dedičia klasickej ľavice si musia ponechať právo revolúcie, ale len v prípade, že demokraciu nie je možné zachrániť či obnoviť inou cestou. Zoberte si súdnictvo, ktoré bolo po roku 1989 jedinou inštitúciou, pri ktorej sa neuplatnili revolučné, ale evolučné kroky. Výsledok nemusím pripomínať. Moc oligarchie sa nedá zlomiť voľbami, ani odstrániť reformami. Ale vždy je potrebné mať na pamäti, že revolučné podmienky vznikajú vôľou väčšiny, nie rozhodnutím úzkej skupiny ľudí – lebo v tom prípade z toho môže byť iba prevrat.

 

Neprepadajme preto romantickému blúzneniu. Ruská revolúcia z roku 1917 (dnes sa historici prikláňajú k pohľadu chápať udalosti z februára až novembra 1917 ako jeden celok) skrýva v sebe viac poučení ako inšpirácie, rovnako ako Marxovo učenie nám zanechalo viac otázok ako odpovedí. Jednu Marxovu myšlienku by sme si však mali zapamätať: Spoločnosť by si mala klásť len také úlohy, na riešenie ktorých má k dispozícii už prostriedky. Filozof František Novosád označil tento výrok za najpesimistickejšiu vetu, aká kedy bola napísaná. Treba však v ňom hľadať predovšetkým výzvu takéto prostriedky vytvárať. Každý systém si získava legitimitu tým, čo spoločnosti sľúbi. Normalizačný režim utrpel z hľadiska svojich sľubov fiasko. No podobne sa prísľuby o možnostiach bežného človeka nenaplnili ani reštauráciou kapitalizmu, ktorý sa navyše najmä po roku 2008 správa čoraz iracionálnejšie: zavádza trhovú disciplínu voči slabým hráčom a kompenzuje z verejných rozpočtov veľkých hráčov. Dnes však už nemôže byť cieľom zvrhnutie režimu. Projekt radikálnej demokracie (v druhej polovici 20. storočia teoreticky rozpracovaný najmä Ernestom Laclauom a Chantalom Mouffem) si žiadny takýto cieľ nekladie. Dnes sa zápas za spravodlivosť mení na projekt neustáleho zadržiavania a obmedzovania nepriateľov demokracie bez vyhliadky na konečné víťazstvo. Komunisti zabudli, že marxizmus nie je katechizmus, ale vedecká teória, že so sebou prináša dialektiku a nemôže mať monopol na pravdu. Dnes treba odmietnuť ako neoliberálny, tak aj neoboľševický mesianizmus a namiesto hlásateľov pravdy sa stať ich hľadačmi. Preto je inšpiratívnejší skôr rok 1871 ako rok 1917 a rok 1968 ako rok 1989. Počas Pražskej jari sa okrem nastolenia občianskych slobôd diskutovalo o možnosti odvolania akéhokoľvek verejného činiteľa z rozhodnutia voličov, o skracovaní pracovného času či o ekonomickej samospráve. Rok 1968 oživil emancipačný potenciál ľavicového hnutia, na ktorý politici po roku 1989 ani len nedosiahli. Treba v tejto prerušenej piesni pokračovať.

[1] PIPES, Richard. Komunizmus. Slovart: Bratislava 2007, s. 46.

[2] FIGES, Orlando. Revolučné Rusko 1891 – 1991. Premedia: Bratislava 2015, s. 96 – 97.

[3] BLOCH, Ernst. Politische Schriften 1917 – 1919. Suhrkamp: Frankfurt 1985, s. 114 – 116.

[4] STALIN, J. V. Spisy. Diel XIII. Moskva 1951, s. 38 – 39.

[5] ARENDTOVÁ, Hannah. Původ totalitarismu. OIKOYMENH: Praha 1996, s. 449 – 450.

[6] RYBAS, Svjatoslav. Stalin. Krv a sláva. Ottovo nakladatelství: Praha 2007, s. 232.

[7] TROCKIJ, Lev Davidovič. Můj život. Academia: Praha 2010, s. 366.

[8] FROMM, Erich. Obraz člověka u Marxe. L. Marek: Brno 2004, s. 23.

[9] ARENDTOVÁ, Hannah. O revoluci. OIKOYMENH: Praha 2011, s. 51.