Ak sa stanem prezidentom, Kosovo sa nestane členom EÚ a NATO

V týchto dňoch sa schyľuje k mimoriadne vážnej udalosti, ktorá môže prerásť do najväčšej hrozby pre mier a bezpečnosť na Balkáne. V piatok 14. decembra chce parlament v Prištine zriadiť „kosovskú národnú armádu“. Chce to urobiť jednostranne, v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, v rozpore s dohodami so Severoatlantickou alianciou, v rozpore s celým medzinárodným právom. Hoci západní lídri označujú tento krok za „nešťastný“, je verejným tajomstvom, že Kosovo by si tento drzý krok nikdy nedovolilo urobiť bez tichého súhlasu Spojených štátov.

 

Kosovo nie je a podľa môjho názoru ani nikdy nemôže byť plnohodnotným a životaschopným štátom. V Európe patrí na samé dno v oblasti nezamestnanosti, korupcie a drogovej kriminality. 80 percent všetkých zahraničných investícií predstavujú peniaze, ktoré Albánci žijúci v zahraničí posielajú domov. Čo je však najhoršie, na čele tohto útvaru stoja zločinci a teroristi, vrátane prezidenta a premiéra. Prezident Hashim Thaçi už v roku 1993 zavraždil niekoľko srbských policajtov, v dôsledku čoho bol na neho vydaný zatykač Interpolu. Neskôr vytvoril Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UÇK), ktorá bola v USA až do roku 1999 na zozname teroristických organizácií. Thaçi prezývaný Had je zodpovedný za vytvorenie koncentračného tábora Lapusnik, v ktorom zavraždili desiatky Srbov, ale aj Albáncov obvinených zo spolupráce so Srbmi. Na svedomí má údajne aj tri stovky srbských obetí, ktoré unášali a vraždili v rámci obchodu s ľudskými orgánmi. O nič lepší nie je ani súčasný premiér Ramuš Haradinaj, ktorý velil jednotke UÇK, ktorá unášala, znásilňovala, mučila a vraždila Srbov a Rómov. Obidvaja sa síce dostali pred Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, ktorý však nedokázal ochrániť svedkov, a tak v priebehu procesu zavraždili 19 z nich a ostatní následne zo strachu odmietli vypovedať.

Takýmto netvorom by som v živote ani ruku nepodal, slovenská diplomacia však robí veľmi dvojtvárnu politiku. Na jednej strane oficiálne deklarujeme, že nezávislosť Kosova neuznávame, na strane druhej sa minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák stretol s jeho najvyššími predstaviteľmi len za posledné dva roky minimálne štyrikrát. Oficiálne s nimi rokoval priamo v Prištine, kde ich ešte v januári 2016 ubezpečil, že „Slovensko podporuje európske vyhliadky pre Kosovo“. Rovnako prijal Hashima Thaçiho ako predseda Valného zhromaždenia OSN vo svojom sídle v New Yorku, hoci Kosovo nie je členom OSN. Keď Kosovo v roku 2008 vyhlásilo nezávislosť, stanovisko slovenskej diplomacie bolo veľmi jasné. Vtedajší minister zahraničných vecí Ján Kubiš nielenže rázne odmietol uznanie Kosova, ale rovnako striktne aj uznávanie kosovských pasov. Po nástupe Miroslava Lajčáka sa situácia zmenila. Vďaka jeho iniciatíve sme od 17. júla 2012 začali uznávať kosovské pasy. Oficiálne sa to zdôvodňovalo tým, že sme proti štátu, nie proti jeho ľudu. Samotný šéf diplomacie Miroslav Lajčák sa vždy vyjadroval spôsobom, ktorý budil podozrenie, že latentne s uznaním Kosova súhlasí, bráni mu však v tom naša oficiálna zahraničná politika a odpor slovenského obyvateľstva. Naposledy sa s Hashimom Thaçim stretol 1. novembra, keď mu kosovský prezident sebavedomo ako starému známemu povedal, že očakáva slovenskú podporu pri vstupe Kosova do EÚ.  Podobne sa správa aj prezident Kiska. Iste si pamätáte, že Andrej Kiska vstupoval do prezidentskej kampane pred piatimi rokmi s postojom, že je za uznanie Kosova. Až vlna kritiky a pobúrenia ho prinútili tento názor naoko zmeniť. Dnes prijal v Prezidentskom paláci srbskú prezidentku, s ktorou sa rozprával o podpore startupov, o motivácii mladých ľudí k podnikaniu, zaujímal sa o postoje srbskej verejnosti voči NATO, no ani slovom nevyjadril Srbsku podporu v jej odpore voči vytvoreniu kosovskej armády. Jeho kancelária iba vyhlásila, že mu srbská premiérka priblížila svoj pohľad o dianie na Balkáne.

 

Čo je toto za divadlo? Oceňujem principiálne stanovisko premiéra Petra Pellegriniho, ktorý dnes pri prijatí svojej srbskej partnerky vyhlásil, že Slovenská republika striktne odmieta transformáciu kosovských bezpečnostných síl na regulárnu armádu. Podobne jasné stanovisko zaznelo aj z úst ministra obrany Petra Gajdoša. Ale prečo hlava štátu a šéf našej diplomacie mlčia? Aký význam má odmietať nezávislé Kosovo, keď sa niektorí naši predstavitelia oficiálne stretávajú s kosovskými, čím ich legitimizujú ako partnerov? Opakujem, že takýmto ľuďom by som ani ruku nepodal a odmietam akékoľvek kontakty s predstaviteľmi „štátu“, ktorý neuznávame.

Obávam sa, že niektoré západné mocnosti, predovšetkým USA a Nemecko, nás postupne vťahujú do veľmi nepeknej až zákernej hry. Od začiatku svetovú verejnosť klamali. Najprv nás presviedčali, že cieľom bombardovania je „zachovanie multietnického Kosova v hraniciach Juhoslávie“. Dnes je Kosovo vskutku multietnické – sú tam Albánci, Američania a dokonca aj niekoľko Srbov). Potom sa premiér Dzurinda vo svojej knihe Kde je vôľa, tam je cesta z roku 2005 vysmieval tým z nás, ktorí poukazovali od začiatku na to, že cieľom je odtrhnúť Kosovo a urobiť z tejto drogovej provincie obrovskú americkú vojenskú základňu – že sme prehrali stávku a Kosovo je súčasťou Juhoslávie (o dva a pol roka vyhlásilo Kosovo nezávislosť a v súčasnosti je tam najväčšia vojenská základňa USA v Európe). A dnes nás potichu nútia akceptovať tento stav. Vo februári tohto roka nemecký minister zahraničných vecí v prítomnosti kosovského premiéra vyhlásil, že ak chce Srbsko vstúpiť do Európskej únie, musí uznať nezávislosť Kosova. A my sme mlčali a nenamietali sme voči tomuto odpornému vydieraniu vôbec nič.

 

Toto strkanie hlavy do piesku je o to nebezpečnejšie, že ak by Nemecko donútilo Srbsko uznať nezávislosť Kosova, donútilo by k tomu aj nás. Formálne sa zdá, že zatiaľ nič také nehrozí. Veď v zahraničnej politike EÚ platí jednomyseľnosť, to znamená, že by sme museli súhlasiť s nemeckou požiadavkou aj my, presnejšie povedané – nesmeli by sme ju vetovať. A práve to sa dá obísť. Stačí, ak Slovensko síce doma hlučne nebude súhlasiť s podmienkou, aby Srbsko uznalo Kosovo, no pri hlasovaní v Bruseli opustí sálu (teda nebude hlasovať proti, čo je scenár pri našej známej dvojtvárnej európskej politike celkom reálny). Navyše, na stole je už vyše roka návrh predsedu Európskej komisie Jeana Claudea Junckera, aby sa jednomyseľnosť v rozhodovaní nahradila väčšinovým hlasovaním – a Berlín nadšene súhlasí. Je preto najvyšší čas, aby sme sa k celej veci postavili jasne a priamo.

 

Ako prezident republiky by som nikdy nedopustil uznanie nezávislého Kosova. Takýto krok ohrozuje stabilitu a nezávislosť územia Slovenska a zároveň by bol porušením rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, porušením helsinského záverečného aktu o nemeniteľnosti hraníc a porušením medzinárodného práva ako takého. Zároveň by to bol po našom potupnom súhlase s preletom bombardérov NATO cez naše územie ďalší hanebný podraz voči Srbom. Tým Srbom, ktorí v rozhodujúcich historických okamihoch vždy stáli pri nás – v roku 1848 dodali zbrane pre štúrovské povstanie, v roku 1938 sa pred československým veľvyslanectvom v Belehrade hromadne hlásili na obranu našej republiky po Mníchovskej dohode a v roku 1968 po invázii vojsk Varšavskej zmluvy nám vyjadrili solidaritu, ostrý protest proti okupácii a maršal Tito umožnil slovenským emigrantom prechod na Západ. Nastal čas tento dlh Srbom splatiť.

 

Som presvedčený, že pokrytecký postoj západných lídrov, ktorí naoko odmietajú vytvorenie kosovskej armády ako „nešťastne načasované“ (Stoltenberg), zároveň však alibisticky tvrdia, že vraj nemôžu dopredu určiť, aké stanovisko Severoatlantická rada zaujme – smeruje k ponúknutiu plnohodnotného členstva Kosova v NATO. Ak niekto vo Washingtone alebo Berlíne uvažuje o takýchto plánoch, vopred varujem: v prípade, že sa stanem prezidentom Slovenskej republiky, nikdy nedopustím, aby sa samostatné Kosovo stalo členom Európskej únie a NATO a takéto návrhy budem bez najmenšieho zaváhania vetovať.