Ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze

Keď Andrej Babiš nezvyčajne v sobotu večer vysvetľoval novinárom, prečo Česko zablokovalo záväzok Európskej únie dosiahnuť do roku 2050 stav uhlíkovej neutrality, argumentoval podobne ako by dnes ešte stále argumentovala väčšina ľudí: Prečo máme teraz riešiť niečo, čo bude o tridsať rokov? Viete si predstaviť, že nebudú žiadne autá na spaľovacie motory, že nebudeme môcť zvárať, že ľudia nebudú smieť kúriť uhlím, viete si predstaviť, aký to bude mať dopad na hospodárstvo a životnú úroveň?

 

Tí informovanejší si to predstaviť veru vieme, a práve preto musíme urýchlene konať. Ľuďom nemožno zazlievať, že majú ešte stále veľmi málo informácií o podstate, dosahu a najmä praktických dôsledkoch klimatickej zmeny na ich každodenný život. Ale čo si pomyslieť, ak im tieto informácie vedome zatajuje predseda vlády? Existujú politici, ktorí tvrdia, že keby ľudia naozaj vedeli, čo ich čaká, spôsobilo by to absolútnu paniku, a tej je nevyhnutné sa vyhnúť. Ale prečo? Z dôvodu zachovania chladnej hlavy a nenapáchania ešte väčších škôd? Prepáčte, ale horšie to byť už nemôže. Natíska sa preto vysvetlenie, že práve oligarchia má záujem na tom, aby ľud toho vedel čo najmenej. Tí najbohatší sa totiž zachránia, následky ponesú najmä chudobní. Napokon, Babiš vedome klamal. Keď sa bránil, že Česko plní environmentálny program, do ktorého zaradil boj s lykožrútom (rozumej, bezhlavé rúbanie lesov), človek by to mohol považovať za čierny humor, keby situácia nebola taká vážna.

 

Aby sme neboli k Čechom nespravodliví, je potrebné spresniť, že proces schvaľovanie uhlíkovej neutrality odmietlo ako prvé Poľsko, ktoré pre seba typickým (až vydieračským) spôsobom žiadalo za tento krok kompenzácie. Následne sa k nemu pridalo Česko a Maďarsko, neskôr čiastočne Estónsko a napokon si pozíciu Varšavy osvojila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová. Takéto uvažovanie je zúfalo nezodpovedné, pretože – a to treba zdôrazniť – rok 2050 mal byť záväzok politický, vedci však jednoznačne tvrdia, že tak dlho nevydržíme. Je síce chvályhodné, že slovenský premiér Peter Pellegrini zámer dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 podporil, ale označiť ho za „ambiciózny plán“ je predsa len trochu scestné, pretože podľa záverov Medzivládneho panelu pre zmenu klímy nám ostáva na záchranu už len 11 rokov, po ktorých sa už niektoré procesy stanú nezvratnými. My však zatiaľ nedokážeme plniť ani ciele Parížskej klimatickej charty.

Je teda možné, že je už príliš neskoro. Jeden z najväčších súčasných vedcov, japonský fyzik Michio Kaku tvrdí, že to nezvládneme a budeme musieť opustiť Zem. Dlhé dejiny všetkých foriem života, z ktorých 99,9 % nakoniec vymrelo, ukazujú, že organizmy v nepriateľskom prostredí čaká jeden z troch možných scenárov. Môžu prostredie opustiť, môžu sa na zmeny adaptovať alebo budú musieť zomrieť. Za najmenej pravdepodobný scenár považuje slávny fyzik adaptáciu, takže podľa neho buď opustíme Zem alebo vymrieme, iná možnosť nie je. Kaku sa občas nechá unášať víziou, že naším údelom je vybudovať medzihviezdnu civilizáciu pokrývajúcu celú Mliečnu dráhu a zjednotenú do akejsi Galaktickej ríše (ako o tom sníval už spisovateľ Isaac Asimov), ale našťastie vždy v ňom zvíťazí vedec, ktorý konštatuje, že fyzikálne zákony hovoria jasnou rečou: skôr či neskôr nám prerastú cez hlavu globálne krízy, ktoré ohrozia našu samotnú existenciu a mohli by spôsobiť „ekologický armagedon“, preto musíme hľadať cesty, ako z tejto planéty odísť. Už vo svojej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva z roku 2001 som však upozorňoval, že zatiaľ nemáme žiadneho globálneho Mojžiša, ktorý by nás vyviedol na „planétu zasľúbenú“, a keďže klimatická zmena už nie je hrozbou, ale rozvíjajúcou sa realitou, musíme scenáre nášho vývoja spájať zatiaľ so Zemou.

 

Museli by sme však naše správanie zmeniť tak radikálne, že to väčšina ľudí jednoducho neprijme a nepripustí si to, takže veľa šancí na odvrátenie katastrofy nevidím. Na nápravu má naša civilizácia peniaze, má technológie, ale naše správanie zatiaľ smeruje úplne opačným smerom. Environmentálni aktivisti a vedci, ktorí si to uvedomujú, čoraz častejšie vyzývajú k občianskej neposlušnosti – proste prišli k bodu, kedy im došlo, že už nemáme čo stratiť. Ale ani toto nemusí fungovať. Je dôležité si uvedomiť, že environmentálne hnutie je v boji s dôsledkami klimatickej zmeny asi také účinné ako charita v boji s dôsledkami chudoby: usiluje sa zaplátať diery, ktoré súčasný ekonomický systém sám spôsobil bez toho, aby otvorene pomenovalo, že problémom je ten systém samotný. Ako však správne upozorňoval francúzsky filozof André Gorz, socializmus nie je lepší ako kapitalizmus, ak pracuje s tými istými nástrojmi. Musíme zmeniť prístup a zvoliť si sociálnu ekológiu, ktorá sa usiluje o postupnú a trvalú zmenu spoločenskej paradigmy. Kým toto aktivisti neurobia, ich boj jednoducho nebude účinný. Môžete prejsť na obnoviteľné zdroje energie, nič zásadné sa nezmení, ak veterné a solárne panely budú poskytovať iba dodatočnú energiu pre neudržateľnú civilizáciu, ak bude naša spoločnosť naďalej založená na vykorisťovaní a násilí voči prírode, ak neprejde transformáciou na udržateľný spôsob života.

 

Mladá švédska aktivistka Greta Thunbergová ohuruje celý svet a vyvoláva kontroverzné reakcie. Niektorí ju nekriticky obdivujú, iní sú k nej vo svojej kritike až nespravodliví. V tejto chvíli však považujem za vedľajšie otázky, odkiaľ získalo 16-ročné dievča toľko odborných vedomostí, že sa dnes úplne suverénne vyjadruje dokonca aj k jadrovej energii, či nie je zvláštne, že prednáša len naučené príhovory a nedáva žiadne rozhovory (odvolávajúc sa na Aspergerov syndróm) a kto jej tento nákladný spôsob života platí. Isteže je to vďačný priestor pre priaznivcov konšpiračných teórií, ale aj keby ju len niekto využil s úmyslom, že nevinnému dievčaťu ľudia uveria viac ako politikovi či vedcovi, neprekážalo by mi to až tak veľmi ako mi prekáža to, že ju štátnici neberú vážne. Fiasko s uhlíkovou neutralitou na Európskej rade je toho dôkazom. Radi sa s ňou odfotia, radi si vylepšia imidž v jej prítomnosti, ale nekonajú tak, ako ich vyzýva. Všetky tie emócie, diskusie a piatkové demonštrácie sú zbytočné, ak ich výsledkom bude len to, že študenti sa vždy s radosťou vyhnú vyučovaniu a Greta dostane Nobelovu cenu mieru.

Neviem, koľkých ľudí sympatická švédska aktivistka reálne ovplyvnila v ich uvažovaní a nakoľko iba presviedčala presvedčených. Domnievam sa však, že to, čo nás čaká, širokej verejnosti oveľa lepšie vysvetlil bývalý generálny tajomník Rímskeho klubu Graeme Maxton, ktorého kniha Zmena alebo kolaps: prečo potrebujeme radikálny obrat pred niekoľkými týždňami vyšla v slovenskom preklade. Maxton otvorene hovorí, že kolaps je už v takom pokročilom štádiu, že nikto nedokáže zabrániť mnohým nepríjemným dôsledkom. A pretože ľudia stále nepochopili, čo sa tu už dlhší čas deje a stratili príliš veľa času, budú musieť zaviesť oveľa radikálnejšie zmeny, než budú komu milé. Tieto zmeny budú drahé, znížia bohatstvo západných krajín, no ak sa k nim neodhodláme, zaplatíme ešte vyššiu cenu a odsúdime väčšinu dnes žijúcich ľudí na biedne živorenie bez možnosti to ovplyvniť.

 

Takto vyzerá náš problém. Nerozumejú mu nielen nezainteresovaní laici, ale aj mnohí amatérski ochranári si ešte stále myslia, že zmena znamená iba to, že budeme triediť odpad, jesť menej mäsa, vysádzať viac stromov, obmedzíme plasty a prejdeme na elektromobily. Také sexi to nebude. Radikálna zelená transformácia, ktorá nás čaká, prinúti vlády a samosprávy reagovať na problémy, ktoré voľný trh nedokáže riešiť. Budú musieť kryť náklady na hospitalizáciu ľudí postihnutých horúčavami, na stavbu nových protipovodňových a vodozádržných systémov, na plnenie záväzkov poisťovní, na riešenie čoraz väčšieho počtu utečencov a na množstvo ďalších úloh. Na to všetko budú musieť zvýšiť dane a znížiť spotrebu. Pri znižujúcom sa tempe ekonomického rastu bude čoraz ťažšie nájsť si zamestnanie. Nárast nepokojov a prejavov politického extrémizmu možno v takejto situácii očakávať takmer s istotou. Protesty žltých hviezd vo Francúzsku sa môžu stať predobrazom spoločnosti, v ktorej vláda bude musieť robiť nevyhnutné zmeny a chudobní sa budú búriť voči tomu, aby niesli na svojich pleciach ich náklady. To v konečnom dôsledku ohrozí nielen sociálnu stabilitu, ale aj demokraciu ako takú.

 

V najbližších dvadsiatich rokoch musí ľudstvo urobiť niečo, čo nikdy doteraz nerobilo, dokonca sa o to ani nepokúsilo: musí zredukovať svoju ekologickú stopu, aj keď to poškodí ekonomiku a aspoň na krátky čas zníži životnú úroveň mnohých ľudí. Táto radikálna zmena si vyžiada výnimočných vodcov nezaťažených návykmi minulosti, ľudí s predstavivosťou zameraných na hlavný cieľ: redukovať ekologickú stopu ľudstva a obnoviť rovnováhu s prírodou – nech to stojí, čo to stojí. Budú musieť prejaviť veľkú morálnu silu, aby odmietli polovičaté riešenia. Vyžaduje si to úplne nový spôsob myslenia. Ľudia musia konečne pochopiť a uznať, že nemôžu robiť čokoľvek, že tak ako Zem nemá neobmedzené zdroje, ani naše túžby nemôžu byť neobmedzené. No nielen to. Ak má ľudstvo nájsť cestu k lepšej budúcnosti, musí zmeniť zaužívaný význam pojmov pokrok, demokracia či deľba moci. Radikálne musí prehodnotiť aj pohľad na prírodu, vzťah spoločnosti ku klíme či medzigeneračnú rovnosť. Verejný záujem musí dostať prednosť pred právami jednotlivca, aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že to odporuje princípom demokracie. Musíme nanovo definovať slobodu a súkromný záujem.

Musíme si vytýčiť naozaj veľké ciele. Oveľa radikálnejšie ako sme si mysleli, pričom čím dlhšie budeme tieto zmeny odkladať, tým radikálnejšie budú musieť byť. Mení sa všetko, úplne všetko, čo ste poznali a ako ste boli zvyknutí dívať sa na svet, vrátane pojmov. Globálne otepľovanie nahradil výraz klimatická kríza, ktorú niektorí vedci očakávali až po roku 2050, aktuálna situácia však predčila aj tie najtemnejšie scenáre vývoja. Musíme skoncovať so spaľovaním fosílnych palív. Musíme zásadne obmedziť používanie lietadiel a lodí, ale aj bežných osobných a nákladných áut. Musíme zastaviť výrobu cementu, prestať používať plyny s obsahom fluóru, radikálne znížiť objem plastového odpadu a pokusy vyvážať ho posudzovať ako trestný čin. Budeme musieť dramaticky zvyšovať výdaje na tepelnú izoláciu budov a na projekty energeticky pasívnych budov, zastaviť odlesňovanie a radikálne zreformovať poľnohospodársku výrobu tak, aby bola lokálna, dlhodobo udržateľná a nepoškodzovala prírodu. Namiesto diaľnic budeme musieť výrazne investovať do železničnej infraštruktúry. A v rozpore s plánmi šialencov, ktorí dnes ovládajú svet budeme musieť znížiť rozpočty na zbrojenie na najnižšiu možnú úroveň a získané prostriedky investovať do projektov klimatickej transformácie. Maxton cituje jednu vplyvnú štúdiu, podľa ktorej si nevyhnutné ročné globálne investície do elektrifikácie, energetickej účinnosti, úspor tepla a na prechod na obnoviteľné zdroje energie vyžiadajú rovnakú výšku ako je suma, ktorú svet každoročne vynakladá na zbrojenie. Treba si proste vybrať.

 

Sociálne, politické a ekonomické dôsledky týchto zmien budú obrovské. Maxton predpokladá, že budú zakázané všetky lety kratšie ako tisíc kilometrov a rovnako aj nízkonákladové letenky. Ceny energií budú nesmierne vysoké, zmení sa celý náš život, ulice po polnoci nebudú osvetlené, skončí sa éra bezplatného nabíjania elektromobilov a smartfónov, výrazne zdražie online komunikácia. Vlády budú musieť navrhnúť nový daňový a sociálny systém, pripraviť podrobný plán transformácie, ako je možné čo najskôr znížiť emisie a ako odstaviť jednotlivé priemyselné odvetvia. Keď Andrej Babiš uvádzal ako jeden z príkladov, prečo sa nechce pripojiť k uhlíkovej neutralite, košickú US Steel, kde musia odstaviť jednu pec, lebo nedokážu už teraz splniť environmentálne kritériá, treba povedať, že toto by mal byť skôr dôvod, prečo sa prihlásiť k radikálnemu znižovaniu emisií čo najskôr, lebo toto všetko nás dobehne, či sa to českému premiérovi páči alebo nie.

Air pollution

Vlády budú musieť prijať pracovníkov, ktorí budú zabezpečovať a dozerať na priebeh transformácie, aby sa minimalizovali dôsledky prípadných omylov. Budeme potrebovať agentúry na správu dotácií na využívanie obnoviteľných zdrojov, vyplácanie sociálnej podpory pre nezamestnaných a na ich preškolenie na prácu v čistých odvetviach. Bude potrebné prijať nové opatrenia na riadenie postupného zatvárania veľkých priemyselných odvetví a nadnárodných korporácií, bude potrebné rozhodovať, kto a ako bude odškodnený za utrpené straty a kto nie. Maxton predpokladá, že vlády budú musieť skôr či neskôr presadiť vytvorenie medzinárodného súdneho dvora na stíhanie aktérov zodpovedných za emisie. Manažéri a majitelia energetických podnikov postavených na využívaní fosílnych palív totiž celé roky vedeli, že nesú zodpovednosť za fatálne poškodzovanie životného prostredia. Celé desaťročia vedeli, že problém prerastie do existenčnej hrozby a napriek tomu pokračovali. To isté platí aj o šéfoch a majiteľoch leteckých spoločností, automobiliek a výrobcov lodí, ktorí vedeli, že ich autá, lietadlá a lode predstavujú podstatnú časť problému. V energeticky náročných odvetviach by mal byť tento proces relatívne jednoduchý, lebo sa týka len približne stovky korporácií. Ľudia, ktorí ovládajú tieto podniky a ich akcionári sú zodpovední za 71 % globálnych emisií oxidu uhličitého, ktoré sektor fosílnych palív vyprodukoval za posledných tridsať rokov. Nie sú to len firmy ako Exxon, Shell, BP či Suncor, ale aj General Motors, Ford, BMW, Volkswagen, Boeing, Airbus a iné.

 

Všetky tieto úlohy presahujú agendu bežných zelených strán. Musíme si uvedomiť, že otázka už neznie, či prijať environmentálnu agendu, lebo to by bolo podobne absurdné chápanie situácie, akoby sa strany delili podľa toho, či chcú alebo nechcú zdravotnú starostlivosť namiesto sporu o to, ako ju zabezpečiť. Podobne je to aj so zelenou transformáciou. Už v blízkej budúcnosti bude všetkým jasné, že otázkou nie je, či ju musíme uskutočniť, ale akým spôsobom to musíme urobiť. Klasický pravicovo-ľavicový spor sa oživí práve na téme, kto a v akej miere má znášať náklady tejto transformácie. Preto zvyknem zdôrazňovať, že klimatická kríza je najväčšia emancipačná výzva 21. storočia, lebo sa týka kvality života bežných ľudí. Tí, ktorí odďaľujú riešenia, pracujú v prospech korporácií, slúžia oligarchii, ktorá sa potrebuje zabezpečiť na úkor nás všetkých. Veľkou prekážkou klimatickej transformácie preto je, že sa s touto agendou pravdepodobne nedajú vyhrať voľby. Vo výhode budú tí, ktorí budú ľuďom falošne sľubovať, že ich pred nevyhnutnými zmenami ochránia a že sa budúcnosti nemusia báť. Istú nádej však poskytuje práve prístup Grety Thunbergovej. Akokoľvek hlúpo to znie, ľudia sa musia báť. Nie jeden druhého, nie odlišnosti, inej národnosti, náboženstva či farby pleti. Musia sa báť toho, čo nás čaká, ak nezachránime klímu na našej planéte. Len to ich môže prebudiť z letargie, len tak môžeme dosiahnuť, aby občania vytvárali a posilňovali tlak na svoje vlády, ktoré už nemajú čas zametať problémy pod koberec ako súdruh Ďatlov v Černobyli. Lebo ak to neurobíme z lásky, budeme to musieť urobiť z núdze. Zo strachu o vlastné prežitie na Zemi.